Rána v MHD cestou do práce mám celkom rada. Možno preto, že v trolejbuse alebo autobuse strávim maximálne 15 minút. Teda, podľa cestovného poriadku by to malo byť iba nejakých šesť, ale ranná špička a ešte k tomu v Bratislave... Veď to určite poznáte aj z iných miest.
Tých pár minút strávených v prostriedku hromadného ničenia, pardon, hromadnej dopravy mi nestojí za to, aby som si so sebou vláčila nejakú knihu. Často čítavam dosť hrubé knihy a na ráno to nie je práve najlepšia rozcvička byť jednou rukou zavesená ako opica na držadle a v druhej stískať dvojkilovú knihu. Stránky by som obracala asi jazykom. Takže tých pár minút využívam na to, čo väčšina cestujúcich, ktorí v buse nespia alebo nečítajú. Pozerám sa. Čumím. Obzerám. Sledujem, ako pokračuje rekonštrukcia Košickej ulice. Vidím, ako šikovne dokáže jeden psík obcikať tri stromy za sebou. Smejem sa na deckách, ktoré utekajú na poslednú chvíľu do školy. Obzerám, aké pekné auto je vo vedľajšom pruhu, hm a aký sympatický šofér... Len keby nedržal v ruke cigaretu. Najradšej však sledujem ľudí v autobuse. Teda, ak sa práve na mňa nepozerajú oni. To hneď zamierim pohľad inde :-)
Takto minule som si stála zavesená v autobuse a podo mnou na dvojsedadle sedela krásna pani v strednom veku a mladý chalan. Pani bola naozaj veľmi pekná, taká pestovaná, nakrémovaná, namaľovaná, navoňaná, s dokonalým účesom, v peknom kabátiku. Pozerala von oknom. Šrácko vedľa nej čítal knihu. A hlasno smrkal. Nie ako niekto, komu sa nechce vyťahovať vreckovku, tak si dva-trikrát potiahne. On poťahoval ako niekto, kto tú vreckovku ani nemá. Jeden môj kamarát sa zvykol takýchto „týpkov“ po niekoľkých statočných potiahnutiach opýtať, či sa už najedli. Pani sa od okna v pravidelných intervaloch otáčala a vyčítavo a s odporom sa na mladíka zahľadela. Tie pravidelné intervaly sa takmer na sekundu kryli s jeho pravidelným smrkaním. Aj by som mu podarovala moju papierovú vreckovku, ale, priznám sa, bola som „mäkká“. Nevyzeral veľmi mierumilovne. Mal také tie moderné rifle, čo vyzerajú ako špinavé (možno boli naozaj špinavé, neviem, neskúmala som), frajerskú koženú bundu a ucho prepichnuté zicherkou. Ako viem, že zicherkou? Ten, čo mu to ucho prepichoval, ju v uchu zabudol. Spod šiltovky mu trčali hnedé, strapaté vlasy. A stále sústredene čítal knihu a smrkal.
Bola som zvedavá, čo také tento „frajírek“ číta. Nezvyknem čumákovať ľuďom cez rameno a pravdupovediac som na text ani nedovidela, tak som striehla na okamih, keď bude vystupovať, knihu zavrie a ja si pozriem obal. Ten okamih prišiel na konečnej. Keď sme sa blížili k zastávke, chalan odtrhol pohľad od knihy, skontroloval cez okno situáciu na trati a zavrel knihu. Rýchlo som zaostrila pohľad a... na obale knihy svietilo meno autora: Danielle Steelová.
