Vyhrali voľby. Získali väčšinu. A od tej chvíle si môžu robiť prakticky čokoľvek.
Poznáme to všetci. Parlament schváli zákon, ktorý vyvolá odpor veľkej časti verejnosti. Opozícia protestuje. Odborníci upozorňujú na riziká. Prezident môže zákon raz vetovať, no parlament jeho veto jednoducho prehlasuje. A občan? Ten môže najbližšie štyri roky iba sledovať, ako sa rozhoduje o jeho živote.
Má takto vyzerať demokracia?
Demokraciu je považovaná za najlepší politický systém. Umožňuje slobodné voľby, chráni základné práva a dáva občanom možnosť rozhodnúť, kto bude vládnuť. Často si však neuvedomujeme, že samotná demokracia nezaručuje spravodlivé rozhodovanie automaticky.
Aj demokracia môže zlyhať. Na tento problém upozorňovali už starovekí filozofi. Platón považoval demokraciu za systém, v ktorom môžu ľudia rozhodovať viac podľa emócií než podľa rozumu. Varoval pred demagógmi, ktorí dokážu získať podporu jednoduchými sľubmi, a pred tým, že neobmedzená vláda väčšiny môže nakoniec viesť až k tyranii.
Jeho žiak Aristoteles bol voči demokracii zmierlivejší, ale upozornil na inú dôležitú vec. Podľa neho je každá vláda dobrá iba dovtedy, kým sleduje spoločné dobro. Ak začne presadzovať záujmy iba jednej skupiny, prestáva plniť svoj účel.
Nie je to problém iba starovekého Grécka. Stačí sa pozrieť na dnešnú politiku. Parlamentná väčšina často rozhoduje spôsobom, ktorý zodpovedá záujmom koalície, nie celej spoločnosti. Ak má dostatok hlasov, dokáže meniť zákony, meniť pravidlá hry, meniť fungovanie štátu. Formálne je všetko v poriadku – zákony boli schválené demokraticky. Otázkou však zostáva, či vždy slúžia verejnému záujmu.
Tu sa dostávame k podstate problému. Demokracia nie je iba o tom, kto má viac hlasov. Je predovšetkým o tom, komu patrí moc.
Ústavy demokratických štátov hovoria jasne – moc pochádza od občanov. Lenže po voľbách sa presunie do rúk parlamentu. Voliči odovzdajú hlas a ďalšie štyri roky môžu iba čakať na ďalšie voľby.
Práve proti tomu vystúpil už v 18. storočí Jean-Jacques Rousseau. Napísal vetu, ktorá dodnes vyvoláva diskusie:
„Okamih, keď sa ľud nechá reprezentovať, prestáva byť slobodný.“
Rousseau tým nechcel povedať, že parlament je zbytočný. Chcel upozorniť na to, že občania by nikdy nemali úplne stratiť možnosť rozhodovať o veciach verejných.
A práve tu je najväčšia slabina našej zastupiteľskej demokracie. Nie v tom, že máme parlament. Nie v tom, že máme vládu. Ale v tom, že po voľbách už občan nemá účinný nástroj, ktorým by mohol korigovať rozhodnutia svojich zástupcov.
Ak parlamentná väčšina prijíma zákony, s ktorými občania zásadne nesúhlasia, jedinou odpoveďou bývajú ďalšie voľby. Tie však môžu prísť až o štyri roky. Medzitým sa môžu zmeniť zákony, inštitúcie aj pravidlá fungovania štátu.
Nie je preto prekvapením, že rastie nedôvera voči politike. Mnohí občania nadobúdajú pocit, že po odovzdaní hlasu už nemajú na verejné dianie žiadny skutočný vplyv. Musí to tak byť?
Nemusí. Existuje krajina, kde parlament prijíma zákony, vláda vládne, ale občania si ponechali právo povedať posledné slovo. Tou krajinou je Švajčiarsko.
O tom nabudúce.
