Nedávno som sledoval v televízii film o živote egyptského faraóna Ramsesa II. Upútal ma fakt o egyptsko-chetitskej mierovej zmluve z roku 1258 pred n. l. uzavretej medzi faraónom Ramsesom II. a chetitským kráľom Hattušilišom III.
„Ak iný nepriateľ príde proti krajine Chetitov ... veľký kráľ Egypta pošle svoje vojská a svoje vozy, aby porazil jeho nepriateľa a obnovil pokoj v krajine Chetitov.“ Spomína sa tam aj pomoc v prípade, žeby niektorá strana čelila vnútornému povstaniu. Obidve strany sa zaviazali navzájom si pomáhať v prípade napadnutia treťou stranou. Je to najstaršia mierová zmluva.
Princíp vzájomnej vojenskej pomoci, známy dnes ako kolektívna obrana, sa od tejto „bradatej“ zmluvy tiahne až do moderných aliancií – od NATO po Varšavskú zmluvu. Práve táto dávna zmluva ma priviedla k úvahám o „priateľskej pomoci“ v Československu v roku 1968.
V texte VZ z roku 1955 bola zakotvená klauzula kolektívnej obrany:
„V prípade ozbrojeného útoku v Európe proti jednému alebo viacerým štátom, ktoré sú zmluvnými stranami tejto zmluvy ... každá zmluvná strana poskytne napadnutému štátu alebo štátom okamžitú pomoc ... vrátane použitia ozbrojených síl.“
O pomoci pri vnútornom povstaní či občianskom konflikte však v texte Varšavskej zmluvy ani NATO nie je ani slovo. Nuž tak si to museli náčelníci v Moskve zazichrovať.
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 nemohla byť opretá o samotnú VZ a tak sa hľadali iné zámienky. Povinnosť zasiahnuť pri vnútorných nepokojoch v členskom štáte v texte zmluvy neexistovala. Objavili sa však „dobrovoľní pomocníci“ – pozývací list v ruštine, podpísaný Indrom, Kolderom, Švestkom, Kapkom a Biľakom, bol odovzdaný Brežnevovi 3. augusta 1968 v Bratislave. Pravosť podpisov bola potvrdená expertízou na Generálnej prokuratúre v Moskve v roku 1992 za prítomnosti expertov z oboch strán.
Menej známe je, že tento pozývací list mal predchodcu - napísal ho Antonín Kapek (pravdepodobne rátal, že ho to posunie na vyššie pozície v straníckom rebríčku) v češtine a odovzdal ho Brežnevovi počas rokovaní v Čiernej nad Tisou, ktoré začali 29. júla 1968 a trvali štyri dni. Tento list rozoberal vývoj v Československu a bol predzvesťou neskoršieho kolektívneho „pozývacieho listu“. Našiel som len jeho časť:
„Muníciu” už teda mali, ale to im nestačilo. V Kremli už dlhšie pripravovali súhrn zásad obmedzenej suverenity socialistických krajín (Brežnevova doktrína), ktorý umožňoval vojenské zásahy v členských štátoch aj pri vnútorných krízach, ale nebola súčasťou samotného textu VZ, ani nebola prijatá ako jej dodatok. Súhrn zásad držali pod pokrievkou, očividne sa ho báli zverejniť pred inváziou, lebo mali strach z reakcie obyvateľstva. Zverejnili ho až keď boli na koni. Tieto zásady boli politicky zdôvodňované ochranou socializmu s „obmedzenou suverenitou“. Doktrína bola formulovaná len v článkoch a prejavoch. Prvá priama zmienka o nej v tlači sa objavila na druhý deň po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Sovietska Pravda uverejnila 22. augusta 1968 článok, ktorý obsahoval základnú myšlienku doktríny:
„Obrana socializmu v Československu nie je len jeho vnútornou záležitosťou, ale kolektívnym problémom celého socialistického bloku.“
Najznámejšia a najjasnejšia formulácia Brežnevovej doktríny bola publikovaná 26. septembra 1968 opäť v denníku Pravda v článku s nadpisom „Suverenita a medzinárodné záväzky socialistických štátov“. V tomto článku sa už explicitne hovorí, že rozhodnutia socialistických štátov nesmú ohroziť socializmus u nich ani v iných krajinách bloku. Filištínska formulácia:
„Národy socialistických štátov a ich komunistické strany majú a musia mať slobodu v rozhodovaní o ceste rozvoja ich štátov; avšak žiadne ich rozhodnutie nesmie škodiť ani socializmu v ich štáte, ani základným záujmom ostatných socialistických štátov.“
Oficiálne bola doktrína prijatá až na 24. zjazde KSSZ v roku 1971 a následne prenesená do medzištátnych zmlúv a ústav socialistických krajín (napríklad československo-sovietska spojenecká zmluva z roku 1970).
Invázia do Československa v roku 1968 teda nemala žiadny právny rámec – bola politicky zdôvodnená zásadami „obmedzenej suverenity“, ale až po funuse.
Také boli reálne dimenzie „súdružského spolunažívania“. Moskovská elita vnímala štáty východného bloku ako svojich podriadených, ktorých treba držať pod kontrolou: „Čeľaď načim priťahovať a na uzde držať.“
