Britskí študenti mali včera v pláne nenásilne protestovať proti návrhu tunajšej vlády zvýšiť strop univerzitných poplatkov na £9,000 ročne. Akékoľvek boli ich úmysly, ich „nenásilný protest“ sa zvrhol na bezbrehý vandalizmus. Protestujúci ľudia uzavreli polovicu centrálneho Londýna, útočili na policajtov, ničili všetko, čo im prišlo do cesty a dokonca napadli aj kráľovský pár. Počas sledovania týchto udalostí mi prišlo na rozum jediné: mohlo by sa toto stať aj na Slovensku?
Nie, nie, nemám na mysli pálenie lavičiek a rozbíjanie výkladov, to na Slovensku už máme, stačí ísť na ktorýkoľvek zápas Corgoň ligy. Myslel som skôr na to, či by aj tá naša slovenská koalícia dokázala schváliť taký radikálny zákon, aký včera schválila tá britská. Dokázala by vydržať pokope aj pri kontroverzných otázkach, pri otázkach, ktoré ju rozdeľujú, zatiaľ čo by bola pod obrovským nátlakom verejnosti? Odpoveď asi všetci veľmi dobre poznáme.
Už hodiny pred samotným hlasovaním o univerzitných poplatkoch každý v Anglicku predpokladal, že tento zákon prejde. Ľavicoví voliči Liberálnych demokratov si tĺkli hlavy o stenu a hovorili o zrade, študenti nenávistne hovorili o Konzervatívcoch a tisíce nahnevaných ľudí pochodovalo smerom na Parlament; posledný zúfalý pokus presvedčiť poslancov a dúfať, že sa nedohodnú.
Samozrejme, prekvapenie neprišlo a zákon sa schválil. Každý poslanec, ktorý hlasoval za, si bol vedomý, že ho v tej chvíli nenávidí takmer polovica krajiny. Obe koaličné strany taktiež vedeli, že prišli o mnohých voličov, no aj napriek tomu urobili nepopulárne rozhodnutie, ktoré však niekto urobiť musel. Tým ukázali, že pojem politická zodpovednosť pre nich naozaj niečo znamená.
Áno, som si vedomý, že anglická parlamentná väčšina je trochu väčšia ako tá slovenská a taktiež viem, že polovica Liberálnych demokratov hlasovala proti. Kedže je však anglický House of Commons niekoľkonásobne väčší, proporčne to vychádza približne rovnako. Dôležité však je, že anglickí poslanci sa komplikovanému problému neotočili chrbtom a nebáli sa mu postaviť. To sa však o tých slovenských povedať nedá.
Viete si predstaviť hlasovanie o spoplatnení vysokého školstva v NR SR? Asi nie. Pravdepodobne by trvalo niekoľko rokov. Počas voľby generálneho prokurátora boli kroky niektorých slovenských poslancov nepochopiteľnejšie ako film Davida Lyncha. Ako sa nemôžu štyri strany, ktoré zdieľajú rovnaké hodnoty (alebo sa aspoň tak tvária), dohodnúť na jednom spoločnom kandidátovi a potom ho bez problémov odobriť? Prečo sa hašteria ako malé deti a vyhrážajú sa jeden druhému odstúpením? „Oh, dnes odstúpim ja! Počkaj, zajtra chcem rezignovať ja!“ Naozaj necháte stroskotať blahobyt krajiny na tejto smiešnej politickej hre?
Niektorým slovenským politikom by sa naozaj zišiel cit pre politickú zodpovednosť, aby mohli konečne nechať svoje osobné a stranícke nezhody bokom, a aby urobili to, čo je nevyhnutné pre túto krajinu a jej občanov.
Neberte ma v zlom, vo všeobecnosti som fanušíkom terajšej vlády. Od svojho nástupu k moci urobila niekoľko nevyhnutných a správnych krokov, avšak nad udalosťami posledných dní mi zastáva rozum. Naozaj necháme, aby voľba prokurátora rozvrátila vládu, na ktorú Slovensko túžobne čakalo štyri roky?
Istí slovenskí politici potrebujú trochu viac oddanosti pre hodnoty, ktoré hlásajú a za ktoré sa skrývajú. Urobte to, čo je pre Slovensko nevyhnutné. Nechceme, aby sa červení súdruhovia vrátili späť. Pretože netreba zabudnúť, že ak je v prípade terajšej vlády sklamaním komplikované hľadanie citu pre politickú zodpovednosť, v prípade opozície sa o hľadaní nedá vôbec hovoriť. V ich prípade sa dá pochybovať, či sa cit pre politickú zodpovednosť vôbec nachádza v ich génovej výbave.
