Ten popisoval a interpretoval udalosti Pražskej jari a okupácie Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy 21.8.1968. Pre mladších čitateľov Pražská jar bolo obdobie druhej polovice 60tych rokov minulého storočia, kedy došlo k uvoľneniu okov totality vo vtedajšom Československu a ich opätovnému utiahnutiu po okupácii v auguste 1968.
Napriek prijatiu „Poučenia“ v roku 1970 sa komunisti nepoučili. Opätovne zaviedli režim obmedzujúci slobody občana. O reálnej slobode vierovyznania, slobodnom výbere štúdia a vzdelania, slobode slova, slobode pohybu a slobode podnikania, mohli slobodnejšie zmýšľajúci občania iba snívať. Obmedzovaním nielen týchto slobôd si však komunisti (dnešní sociálni demokrati) proti sebe postupne postavili niekoľko skupín obyvateľstva (veriaci, študenti, umelci).
V horizonte 20-tich rokov po roku 1968-9 im nepomohli ani nepopierateľné výdobytky rozvíjajúcej sa socialistickej spoločnosti, medzi ktoré môžem zarátať intenzívnu bytovú výstavbu, nulovú nezamestnanosť, bezplatné zdravotníctvo a školstvo, lacné mlieko a benzín, podporu mladých rodín, ktorá spôsobila dvojnásobnú pôrodnosť oproti súčasnosti, skorý odchod do dôchodku...Toto je to, na čo s nostalgiou spomínajú mnohí voliči našej novej štátostrany.
Za 26 rokov však už zabudli (v prípade tých starších) alebo v živote nezažili (v prípade tých mladších) päť aj viacročné poradovníky na kúpu nového auta, ktoré po ďalších 5 rokoch bolo už hrdzavé ako líška. A na výber nebolo nič, teda bolo – Škoda, Moskvič, Wartburg, Trabant, Dacia a v najlepšom prípade Žiguli. Zabudlo sa, akým nedostatkovým a teda podpultovým tovarom boli bicykle, rifle, mandarinky, farebné televízory, chladničky, práčky... vlastne všetok spotrebný tovar. Apropo, skoro som zabudol na toaletný papier. Zabudlo sa aj na niekoľkohodinové čakanie na chlieb na dedinách každý piatok a mnohé ďalšie „výdobytky“ rozvinutej socialistickej spoločnosti.
Komunisti si mysleli, že silou a strachom možno ľudí ovládať donekonečna. V roku 1989 ostali zaskočení silou protirežimového vystúpenia občanov. Chvíľu možno žili v obave, ale nežnosť revolúcie ich veľmi rýchlo vrátila späť do hry. A začalo sa hrať o veľa. Ekonomické ovládnutie štátu, privatizácia a poväčšine rozkradnutie majetku štátu dostalo prednosť pred jeho zveľadením. V tomto čase došlo aj k ozajstnému poučeniu sa totalitných štruktúr. Komunisti sa zmenili na demokratov, sociálnych demokratov, kresťanských demokratov či národovcov . Pochopili, že na ovládnutie spoločnosti nie sú potrebné zákazy. A tak to dnes funguje takto:
1. Študovať môžeš čo chceš, aj tak ti to bude na dve veci. Dôkazom je asi 8% absolventov pracujúcich v odbore, ktorí vyštudovali.
2. Aj uctievať, vyznávať a veriť môžeš v čo chceš, kedy chceš a s kým chceš. Optimálne vierovyznanie je však birmovaný sociálny demokrat.
3. Slobodne sa aj vyjadriť môžeš k čomu chceš – aj tak ťa nikto nepočúva a nakoniec platí stará pravda, že psí hlas do neba a ani na Ústredný výbor nedôjde.
4. Choď a cestuj kde chceš, kedy chceš a za čo chceš, ideálne však bude, keď tam zostaneš a skúsenosti domov neprinesieš.
5. Aj podnikaj keď chceš. S podporou však nerátaj od sociálneho demokrata. Predražené štátne kšefty sú len pre našich a keď ich náhodou vysúťažíme za reálne ceny, tak živnostníkom prácu nezaplatíme.
Oni sa poučili a teraz ide o to, kedy sa mi ostatní poučíme, že keď im necháme len trochu priestoru okamžite to vedia zneužiť.
Najbližšie máme šancu „poučiť sa z krízového vývoja v spoločnosti“ 5.marca.
Využime ju.
