Posledné týždne ukázali, že je to téma celej spoločnosti, aj keď sa o nej často nedokážeme rozprávať vecne a bez zbytočných emócií.
Nie je to ľahké stáť na pozícii Voltaira, ktorý pred storočiami povedal svojmu odporcovi: „Pane, hlboko nesúhlasím s Vaším názorom, ale urobím všetko preto, aby ste ho mohli slobodne vyjadriť.“
Sloboda v cirkvi
Rád by som na dvoch príkladoch ukázal, čo vyjadrovanie názorov na referendum prezrádza o slobode v cirkvi a médiách. Včera skupina teológov s veľa titulmi pred menom aj za menom zverejnila svoj názor, ktorý vlastne kritizuje referendum a tvrdí, že „je misijne kontraproduktívne a kompromituje zvesť evanjelia Ježiša Krista v očiach spoločnosti“.
Ťažko povedať, ako to s tým súvisí, keď Aliancia za rodinu nie je náboženská organizácia a nikdy sa neodvolávalaani na Boha, ani na Bibliu.
Ale dobre. Je to ich názor. Zaujímavé je, že ho zverejnili na ultraľavicovom portáli a že sú jeho signatármi aj tradiční bojovníci proti cirkvi. Dôvodom je zrejme, že aj medzi kresťanmi sú liberáli a to má vplyv na to, ako žijú svoju vieru.
Vzácne na tej veci je to, že sa títo ľudia – už či katolíci, evanjelici alebo duchovní ďalších cirkví nemusia báť zverejniť svoj názor napriek tomu, že ich vlastné cirkvi už predtým ohlásili svoj jednoznačný opačný postoj k referendu. Podporujú ho a vyzývajú svojich členov, aby sa na ňom zúčastnili.
Tu je napríklad odkaz na postoj Rímskokatolíckej cirkvi, Slovenskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania alebo Cirkvi bratskej. S hľadaním ďalších vyjadrení pomôže Google.
Neviem o tom, že by týchto ľudí niekto napádal, zosmiešňoval a pripisoval im znevažujúce prívlastky pre ich názory (keď nepočítam otravy na fejsbúkoch). Niektorí si asi myslia, že robia týmto vyhlásením kresťanstvu a slobode vierovyznania medvediu službu, ale myslieť si svoje a prípadne aj vyjadriť svoj názor ešte hádam nie je zakázané.
Sloboda v médiách
Na druhej strane sú tu slovenské médiá. Z veľkej časti sú pod vplyvom liberálneho videnia sveta, ktoré hovorí, že ľudia sú v zásade dobrí a preto potrebujú čo najviac slobody. Ak sa objaví iný názor, spustia poplach pod heslom brechania strážneho psa demokracie.
Najhoršie, čo by sa tu mohlo stať je, ak by sme brechajúcim psom chceli nasadiť košíky. Je ich úlohou, poslaním a niekedy aj zmyslom života brechať, bola by to smrť slobody médií.
Na druhej strane sa vo všetkých poučkách o žurnalistike píše, že úlohou médií je nestranne ponúknuť čitateľovi/poslucháčovi/divákovi obidva názory a potom ho nechať sa slobodne rozhodnúť, ktorý z nich prijme, prípadne si vytvorí tretí.
Namiesto toho sa väčšina médií na Slovensku postavila do úlohy takzvaných angažovaných médií. Sú proti referendu a nielen v komentároch a publicistike, ale dokonca aj v spravodajstve informujú tak, aby čitateľ získal k referendu podozrievavý, znechutený alebo odmietavý postoj.
O Aliancii za rodinu a referende často tvrdia nezmysly, dávajú oveľa viac priestoru odporcom referenda, stále dookola točia tie isté príklady „šťastných homosexuálnych rodiniek“ ako nástroj vytvárania tolerancie k nim.
Veľmi často sú to prejavy osobnej priazne alebo dokonca príslušnosti k homokruhom v prípade šéfov vydavateľstiev či konkrétnych médií. Novinári, ktorí majú iný názor, sa radšej k téme nevyjadrujú zo strachu o svoju budúcnosť v médiách.
Naschvál nebudem uvádzať príklady tendenčných článkov a relácií, pretože som sám novinár a z akejsi brandžovej súdržnosti nechcem robiť kolegom hanbu. Verím však, že mediálni analytici túto diskusiu okolo referenda dopodrobna rozpitvajú a prinesie to poučenie pre celú mediálnu sféru.
Ak si médiá chcú udržať slobodu názorov, nemôžu sa nechať presvedčiť vlastným svetonázorom, egom ani orientáciou svojich šéfov a novinárov, že to, čomu veria, je pravda. Ak novinár prestane hľadať pravdu a uverí, že ju pozná, stáva sa z novinára angažovaným autorom, inak povedané ideológom. Každý z nás si musí dať dobrý pozor, aby sa mu to nestalo. Ak sa to stane, mal by o takejto téme písať už len blogy.
