Navonok sa to tvári ako štandardný antikapitalizmus. Stúpenci tvrdia, že je potrebné obmedziť hospodársky rast. Od tohto kroku si sľubujú zlepšenie životného prostredia a iných sociálno-spoločenských ukazovateľov.
Kde je teda problém? Problémy s degrowthom je možné rozdeliť do dvoch základných skupín. Na problémy s jeho zavedením a realizáciou a na problémy s jeho schopnosťou súčasnú zmenu životného prostredia efektívne riešiť.
Problém s presadením a zavedením degrowthu - nerastu je ten, že ho nie je možné zaviesť nenásilnou formou. Ľudia sú do značnej miery individualisti, nie kolektivisti. Na to, aby bolo možné prinútiť stovky miliónov ľudí správať sa neprirodzene je potrebná silná ruka štátu. Z môjho pohľadu teda existuje paralela medzi stúpencami degrowthu a medzi stúpencami rôznych marxistických a neomarxistických ideológií. Áno, v spoločnosti sa prirodzene vyskytujú stúpenci všetkých mysliteľných politických ideológií a smerov. A je to samozrejme v poriadku a majú mať priestor na vyjadrenie svojich názorov. Ak sa ale nejaká skupina dostane k moci s tým, že jej hlavnou úlohou je obmedziť slobodu a základné práva ostatných, vzniká konflikt. História 20. storočia je presne o tom.
Preto je dôležité na tento základný nedostatok celej degrowth ideológie poukázať. Nie je možné jej zavedenie bez vyvolania nejakej formy agresie. Je teda priamym narušením princípu neagresie, na ktorom stojí celá libertariánska filozofia.
Druhým problémom degrowthu je jeho spochybniteľná schopnosť riešiť a vyriešiť problém zmeny životného prostredia. Hlboko súvisí s ekonómiou z pohľadu degrowthu. Tá je vyložene plánovaná so všetkými negatívami, ktoré to prináša. Alebo inak, bez plánovanej ekonomiky nie je možné zaviesť nerast.
Čo je to plánovaná ekonomika? Je to spoločenský systém, v ktorom sú všetky tržné interakcie medzi účastníkmi regulované treťou stranou - regulátorom. Poznáme ho najlepšie z čias socializmu, ale plánovaná ekonomika je spätá samozrejme aj s inými diktatúrami. Žiaľ, plánovaná ekonomika je do značnej miery prítomná aj v súčasnom ekonomickom systéme, kde má ďalekosiahle negatívne dôsledky. O tom snáď inokedy...
Aká bola ekológia vo východnom bloku? O tom veľa napovedajú dodnes všadeprítomné rezíduá z používania pesticídov, množstvo PCB látok v Šírave, alebo v konečnom dôsledku aj explózia Černobyľu, ktorá žiaľ súvisela s režimom. Ekologické ukazovatele boli a aj sú v socializme katastrofálne. Môže to súvisieť aj so známym problémom obecnej pastviny, ale to už presahuje rámec príspevku.
Aby sme to ale preniesli do súčasného sveta, stačí sa pozrieť, aký problém si vyrobili v Nemecku. Plánovaný prechod na zelenú energetiku - energiewende spôsobil, že emisii CO2 je v Nemecku najviac v histórii a to aj napriek investícii cez 1 bilión € do obnoviteľných zdrojov. Plánované hospodárstvo proste evidentne nefunguje ani z pohľadu ochrany prírody. A nefungoval by ani degrowth, nakoľko je len synonymom. Čo ak by bolo z pohľadu celkovej uhlíkovej stopy lepšie naďalej nechať v prevádzke jadrové elektrárne a aj celý 1 bilión € namiesto do energiewende nasmerovať do výstavby nových jadrových blokov? To by malo za následok výrazné zníženie cien elektrickej energie počas celého roka (a nie len sezónne), čo by spätne ovplyvnilo ochotu kupovať elektromobily alebo zavádzať elektrifikáciu ťažkého priemyslu či vykurovania. Osobne som presvedčený o tom, že tento mnou popísaný koncept by bol z pohľady celkových dopadov na životné prostredie lepší. Nuž nedozvieme sa, či skutočne. Trhy nejde predikovať. Ale aj táto krátka úvaha napovedá, že príliš veľa regulácií a príliš konkrétne ciele môžu byť kontraproduktívne, aj keď sa na prvý pohľad zdajú správne.
Už len na základe argumentu o nemožnosti degrowth presadiť nenásilne a argumentu o neefektivite boja s klimatickou zmenou v systéme plánovaného hospodárstva je možné vzniesť námietky voči tomuto konceptu. Ekonómovia, nemyslím teraz tých ľavicových „ekonómov“, ale tých skutočných, určite nájdu aj ďalšie argumenty v neprospech nerastu.
Nateraz stačia, pre zopakovanie, dva:
Nemožnosť jeho presadenia nenásilnou formou.
Ani plánované hospodárstvo zamerané na ekológiu v skutočnosti nevedie k reálnemu zlepšeniu životného prostredia lepšie, ako by viedol voľný trh s minimálnymi reguláciami.
Áno, Zem sa mení, asi je to zlé a asi to aj zlé bude, ale nezhoršujme to novou formou socializmu, ten nie je riešením! Je súčasťou problému. Riešením je technologický pokrok, ktorý je ale najefektívnejší v slobodnom svete vybudovanom na voľnotržných princípoch. Ekologické problémy je možné preklenúť ekonomickým rastom, nie ekonomickým úpadkom.
Redukcia a minimalizácia štátu by teda mala byť absolútnou prioritou aj pre tých, ktorí to s ochranou životného prostredia myslia skutočne vážne.
