Nepochybne mi prišlo vhod, keď skupinka Slovákov zaparkovala na pôde Verde Valley School a umožnila mi tak rozprávať po slovensky aspoň na zopár hodín. Akúsi nervozitu som pocítil tesne pred stretnutím s týmito ľuďmi, ktorých som predtým nikdy nestretol a jediné, čo nás spájalo, bol materinský jazyk. Pravdepodobne najzvláštnejšie zneli moje prvé slová, ktorými som nahlas pozdravil rodinku piatich Slovákov, pretože predtým som sa na americkej pôde takmer s nikým nerozprával z očí do očí po slovensky. Z mojej strany to bol taký trochu škrípavý prechod, kedy som si nebol istý tým, čo hovorím a ako to hovorím.
Preto obdivujem všetkých bilingválne hovoriacich na mojej škole, špeciálne Turkov, pretože ich angličtina je prevažne na dobrej úrovni, vzhľadom na to, ako dokážu v jednej sekunde prepnúť z plynulého materinského jazyka do plynulej angličtiny. Ja osobne mám problémy s prepínaním do iných jazykov. Napr. keď mám skajpovať s rodičmi, tak mám problém vyjadriť sa, a zas keď trávim príliš veľa času písaním článkov alebo používaním slovenčiny, tak pociťujem malé problémy s návratom do pôvodného stavu rozprávania po anglicky.
Najzaujímavejšia skúsenosť, ktorú som v ten deň zažil, boli deti v tejto bilingválnej rodine. Deti vyrastajúce v Spojených štátoch, vyučované v anglickom jazyku, avšak doma rozprávajúce po slovensky. Biingválna výchova je, podľa môjho názoru, jedna z najzaujímavejších a najužitočnejších praktík pri výchove detí. A to preto, lebo dovolí dieťaťu nahliadnuť do svetov oboch jazykov a umožní mu lepšie pochopiť spôsob vyjadrovania ako taký. Počas našej menšej turistiky v prekrásnej Sedone som častokrát započul rozhovor dvoch bratov v angličtine a musím povedať, že zneli ako rodení Američania. No na druhej strane odpovedali perfektnou slovenčinou svojim rodičom. Najmenšia dcérka začala vetu: „Mami, tu je toľko veľa...“, a dokončila po anglicky: „Red rocks!“ Príde mi to zaujímavé, ako funguje myseľ takto vychovávaných detí, jednoducho vyslovia slovo, ktoré im príde prvé na rozum a nezáleží v akom jazyku.
Každopádne, poukazoval som im moje najobľúbenejšie miesta v Sedone a ukončili sme spoločný deň na mieste, kde sme ho aj začali. Zaviezli ma naspäť na kempus školy a pochutili si na jedálenskom jedle, ktoré mimochodom v ten deň nebolo až tak zlé. Bol to veru príjemne strávený deň v nezvyčajnom štýle. Takže ďakujem, Koskoví.
