Zobudíme sa v jednej z vyše 2000 obytných jaskýň, ktoré robia z Guadixu mesto s ich najväčším počtom v Európe. Napriek tomu málo ľudí o Guadixe počulo, hoci sa nachádza iba 60 km od Granady. Pred odjazdom sa pokúšame dokúpiť naše večne vyjazdené brzdové platničky, no neúspešne. Vyrážame do Sierra Nevady, dúfajúc, že nám vystačia dvoje náhradné. Silvo sa na túto časť nášho putovania teší, no mňa začína oblievať studený pot keď vidím zasnežené vrcholce Sierra Nevady. Po ceste zastavujeme v malom meste La Calahorra s obrovským hradom zo 16.storočia týčiacim sa ponad domčeky, v ktorých ako keby nikto nebýval. Na zamknutom hrade sme taktiež nikoho nenašli. Za zmienku stojí, že práve tu sa natáčala slávna scéna na vlakovej stanici z filmu Sergia Leoneho “Good, the Bad and the Ugly” (pozn. spoluautora). Hodíme do seba nejaký obed a pokračujeme stupáčik po asflatke, až sa mi Silvo s Oskim úplne stratia v sprievode neznámeho cyklistu a ja si fučím sama v svojom tempe. Po dvoch hoďkách niekde okolo 2000 m.n.m. na mňa kývajú usadení na pni stromu. Dopĺňame vodu a tešíme sa na cestu dolu.
Po krátkom zjazde Silvo odbáča z asfaltky a začneme blúdiť v lese. Mám nervy, ocitneme sa vo fakt vysokej tráve a Silvo sa radšej vyberie hľadať cestu peši. O 20 minút, kým sa Oski zúfalo hrabe vo vozíku a poluje na sladkosti, počujem ako sa na mňa niečo chystá v húštine. Modlím sa, nech je to len malé zviera, ktoré nezožerie Oskiho. Ale je to nakoniec Silvo, celý doškriabaný s hríbom v ruke. Cestu nenašiel, no aspoň sa vyhol hadom, ktoré sa mu vlnili pod nohami.
Takže sa vraciame a ja už ten prudký stupák, ktorý som ledva zišla dole, fakt nedávam zase smerom nahor. A tak protestne trieskam bajk o zem, beriem Oskiho, ktorý sa snaží so Silvom tlačiť ich záprah a nechávam to celé na Silva. Po pár premlčaných kilometroch prichádzame do kempingu pri Laroles. Recepcia zamknutá, obchod zatvorený, na reštike zatlčené okná a v kempe stanuje len jeden motorkár. Otáčame sa, nechceme tam zarásť burinou a ideme si nájsť niečo v mestečku Laroles. Ale to zýva prázdnotou podobne ako vedlajší kepming a my zazvoníme na dvere penziónika, ktorý sa pýši nápisom „bike friendly“. Otvorí nám Ramon a po prvotných oťukávačkách sa z nás stávajú hneď kamoši. Po dlhej dobe sme jeho jediní hostia a rovno nám navrhne, že nás druhý deň zavezie do blízkeho väčšieho mesta do servisu po nové brzdové platničky. Keď sme na nákup vyrazili na Ramonovom žltom kabriolete (starší Renault 19), myslím, že Oski si tú hodinku športovej jazdy zapamätal lepšie ako tie tri mesiace vo vozíku. V aute si rovno hovoríme, že ostaneme aj ďalšiu noc, aby sme nevyrazili do hôr až o druhej poobede.
Lenže keď sa druhý deň konečne rozlúčime a zbalení kývajúc Ramonovi vysadáme na bajky, zisťujeme, že vôbec nie sú nabité. V pivnici boli vyhodené poistky. A tak čakáme presne do tej druhej poobede, kým sa poriadne nabijú. V najväčšom teple začíname šplhať do Sierry, až kým neprídeme na vrchol.
Potom to už je parádna poobedná a večerná jazda po hrebeni po širokej gravel ceste do Juviles. Odtiaľ po asfaltke už so zapnutými svetlami do Trevelézu, ktorý sa nachádza na južnom úpätí Sierra Nevady a je prvou z Las Alpujarras. Alpujarras sú bývalé mórske osídlenia, ktoré pripomínajú horské dediny niekde v Atlase v Severnej Afrike a dodnes tú nájdete zopár tabuliek v arabčine. Dedinky silne vzdorovali španielskej rekonkviste po dobytí Granady a tí v krajine, ktorí odmietli konvertovať na kresťanstvo utekali práve sem, do odľahlých hôr.
Tento región je v Španielsku celkom známou destináciou nielen pre milovníkov horskej turistiky, ale aj jamónu (šunky). Myslím, že Silvo si predstavoval ako tam chodíme po ochutnávkach a zapíjame šunku fajným vínkom, ale korona, zatváracie hodiny počas siesty a Oskiho prevádzkové hodiny 24/7 sa s týmito predstavami nedali nijako zlúčiť.
V Treveléze sa nechtiac stávame účastníkmi fiesty San Antonio (patrón mestečka), ktorá je zároveň jedinou, ktorú v Španielsku zažijeme. Je to teatrálny zážitok v znamení dobových kostýmov, koní a celodenných výstrelov zo striech domov, o čo sa starajú podľa môjho pozorovania starejší muži a robia to veľmi organizovane a hrdo. Cítim sa ako vo vojne, nonstop tu niečo páli. Vyvrcholenie prichádza v podobe asi 10 minútovej strelby v spojení s hučiacimi kostolnými zvonmi a rovnako ako ja zdesenými koňmi, ktoré splašene dupú na mieste. Iný kraj, iný mrav. Veď my zas máme šibačku.
V našom hotelíku sa ubytuje aj španielsky párik cyklistov a prehodíme reč o trase z Trevelézu do Capileiry, ktorou pokračujú aj oni. Upozornia nás na jeden chýbajúci most. Chlap krúti hlavou, že s Oskim vo vozíku, našou batožinou a ťažkými bajkami tade určite nemáme ísť, ale jeho žena ho presviedča, že keď všetko zložíme, vyberieme baterky, tak to pomaly určite poprenášame. Každopádne, na nás žmurknú, že tade pôjdu a hodia na nás očko. Keď sa pri tej priepasti neskôr zjavili, vôbec sme neprotestovali ich ponuke pomôcť nám vláčiť naše kilá tých 30 metrov strmo hore a dole.
Po hodinovej vynáške sa púšťame do náruživej debaty o bajkovaním v Španielsku. Párik zdieľa naše zaľúbenie do Segury vrátane Pontones a naopak Vias Verdes tiež považujú skôr za nudu. Fandia nám, že sme už veľa stihli a že teda vyzerá, že stihneme viac národných parkov ako oni sami doposiaľ videli. Lúčime sa a sľubujeme pivo v Capileire, kde ich už neskôr samozrejme nenájdeme. Z Capileiry si druhý deň spravíme výlet do ďalších dedín z Las Alpujarras - Bubiónu a Pampaniéry a ja sa psychicky pripravujem na Sierru Nevadu, na ktorú celé tie dva „nedočkavo“ pozerám. Opúšťame Las Alpujarras a stúpame z 1450 m.n.m.
Silvovým plánom je prekročiť Sierra de Nevadu tesne popod vrchol Pico de Veleta (3 396 m.n.m.) a dostať sa do Granady. Cestou si podľa nadmorskej výšky dávame hádanky „čo sa stalo v tomto roku“. Táto hra končí, keď sa vyšplháme niekam do budúcnosti, postupne už aj tak riešime iné problémy.
Šutre v stupáku sú pre mňa úplný horor, ale stále sa chystám na najhoršie a šetrím si svoju pestrú škálu nadávok. Silvo ide radšej popredu. Stretávame mladý holandský párik, ktorý sa plazí z jedinej horskej chaty (Poqueira Refugio), kde sme pôvodne chceli prespať. Podľa toho, ako sú rozbití, sme radi, že sme to vynechali. Pomaly sa vytráca posledná zeleň a blížime sa k pásom snehu.
Rozložíme sa teda pri nejakom plese, pri ktorom sa jašia horské kozy, Oski sa k nim pridáva a zrazu zbadáme akési farebné svetlo nad kopcami. Netuším, o čo ide, keby sme tam neboli dvaja, asi by som si myslela, že ma už zdraví niekto zhora a to trápenie sa skončí. Sú totiž momenty, kedy pozerám na tie kopce sute a rozmýšlam, čo tam robíme a prečo nie sme niekde vyvalení pri mori v Thajsku.
Smejeme sa nad spomienkou na Ramona v Laroles, ktorý zavolal kamošovi, aby nás uistil, že hore žiadny sneh nie je. Konkrétne na neho myslíme tri krát, keď skladáme všetky tašky, vozík a brodíme sa ľadovou drťou. Neviem, kedy tam kamoš naposledy bol, ale sneh v Andalúzii ešte neskončil. Niektoré momenty sú podľa mňa čisto na sociálku a som naozaj vďačná, že Oski nijak neplače a celkom spolupracuje.
Záverečné dve hodiny sú nekonečné. Pozeráme sa na Veletu, sme už úplne pod ňou, ale vôbec netušíme, či cesta, ktorá sa má pri vrchole objaviť, tam naozaj bude a opäť sa brodíme snehom.
Fakt si neviem a nechcem predstaviť, že pôjdeme nejakých 7 hodín zase naspäť do Capileiry. A potom sa zrazu ocitneme na druhej strane kopca. Plačem od štastia a neviem sa nabažiť pohľadu dole na lyžiarske stredisko Pradollano, asfaltku, domy, civilizáciu.
Samozrejme Silvo nemá dosť a presviedča ma, aby sme ešte „vybehli“ hore na Veletu, kde je stanica. Pozriem na neho, na takmer vybité baterky a z môjho pohľadu mu je jasná odpoveď. Čakám ich pekne dole a stále plačem z pohľadu na stredisko.
Keď sa vrátia, letíme dole a modlíme sa, nech sme do tmy v Granade. Je to predsa ešte riadna štreka. Z druhej strany vedie na Pico de Veleta najvyššie položená asfaltová cesta v Európe. Rozmýšlam, či si to už niekto z tejto planéty vyšiel z druhej strany na bajku s detským cyklovozíkom. Zjazd je úžasný, mám zimomriavky z endorfínov, z toho, že sa nám podarilo prekročiť Sierru a hlavne sa strašne teším na Granadu, ktorú roky túžim vidieť.
Do mesta prichádzame okolo pol 9 večer. Rýchlo nájdeme ubytko, hádžeme bajky s vecami a hneď vyrážame niečo zjesť a plánovať Alhambru na druhý deň. Všetci nám hovorili, že pokiaľ nemáme lístky dopredu, dostať sa dnu môže byť probém. Nie počas Covidu! Najnavštevovanejšia atrakcia Španielska a my to máme takmer bez čakania a hlavne bez davov. Vchádzame cez krásny starý lesopark okolo sochy Washingtona Irvinga, po ktorého návšteve sa stala Alhambra slávnou. A potom nasávame úžasnú ikonickú architektúru a viem si tu predstaviť kľudne stráviť aj mesiac každý deň s opisnou knižkou v ruke a strácať sa v nekonečnej geometrii bohatej výzdoby.
Ale my sme sem predsa prišli s našim Oskim – žiadne vnáranie do kultúry sa nekoná, jedine Oskiho vnáranie do všetkých fontán, ktorých je tu asi milión. Silvo sa rozhodne, že toto je na islamskej architektúre najúchvatnejšie – tá posadnutosť vodou! Takže tu trávime asi tri hodinky, počas ktorých Oski veselo fotobombuje všetky selfie pokusy vyčančaných dievčat a zaľúbených párikov. Mne konečne doplo, prečo mali všetky devy ráno v kaviarni účesy od kaderníkov – selfie z Alhambry môže byť životná príležitosť. Možno aj toto poznanie nás neskôr so Silvom doženie k tomu, že v Granade navštívime kaderníctvo. Okrem údržby našich hláv, musíme navštíviť aj servis a konečne zohnať brzdové platničky. Ešte by sme chceli, aby nám dali dokopy nejaké veci, čo Ramon „opravil“, ale to bez objednania potrebných častí nejde. Nájdeme perfektný servis Biela Bike a ešte v ten deň nám všetko spravia. Mechanik nám pri preberaní bicyklov zdelí, že jeho kamarát videl pár bláznov s podobným detským vozíkom niekde v stepi pred časom v Mojacare. Či by sme to mohli byť my. Dosť nás to pobavilo. Sierra Nevada je tak definitívne za nami a čaká nás mesto Ronda a posledný úsek na juhu.
