Najťažšia vec v živote je začať. Dať výpoveď v práci, natrvalo odhlásiť nášho trojročného Oskara z jasiel, oznámiť novinku starým rodičom a keď ste už všetkých dostatočne naštvali, zrazu sa môžete konečne zasa nadýchnuť a začať sa baliť. Ja som na to mala necelý víkend, 1.mája som sa stala šťastne nezamestnanou a od 2. mája nás čakali tri mesiace plné dobrodružstiev v Španielsku.
Ľudia mali veľa otázok: Čo korona? Čo náš outdoor obchod? Čo Oski? No my sme vedeli, že chceme ísť na takýto výlet dávno pred koronou, pred obchodom, pred Oskim. No a keď sme si zvážili, že bicyklovanie nás baví, ale na Olympiádu to nestačí, že máme kvôli Oskarovi viac batožiny ako by sme reálne potrebovali a že máme iba tri mesiace, rozhodli sme sa pre e-bajky. Niekto odsudzuje, my neriešime.
Okrem toho som často odpovedala aj na otázky nižšie, tak ak by sa vám v hlave vynárali podobné otázniky, idem rovno na vec:
Prečo výlet do Španielska?
Asi niekedy pred Vianocami sme sa rozhodli, že teda IDEME a odvtedy sme sledovali situáciu s pandémiou. K tomuto rozhodnutiu nám veľmi pomohlo, že sme po dlhom zvažovaní kúpili e-biky, ktoré sme si predtým často požičiavali. Španieli vyzerali, že najhoršie majú za sebou a očkovanie tam úspešne postupuje. Dôležité pre nás bolo, že sú tam krásne národné parky a aj more. Aj keď ja a Silvo nie sme veľmi prímorské typy a bavila by nás skôr Patagonia ako Španielsko, museli sme potešiť aj Oskiho divoké srdiečko. Ďalším faktorom bolo aj obdobie, kedy môžeme odísť - v máji sa Andalúzia javila ešte ako rozumná destinácia a naopak sever Španielska by mohol byť príjemný až v júli. Trochu sme študovali aj trasy eurovelo, kde nájdete aj iné európske inšpirácie. V neposlednom rade máme v Španielsku blízkych kamošov, ktorí predtým žili na Slovensku, sme stále v kontakte, navštevujeme sa a vedeli sme, že cesta tam by znamenala opätovné prepojenie našich životov. Nehovoriac o tom, ako veľmi nám pomohlo mať ich v prípade potreby na linke, ale o tom poviem neskôr.
Ako sme si vybrali e-biky?
Tu by som mala odovzdať pero Silvovi, on sa do Riese&Muller zaľúbil asi pred troma rokmi. Neskôr zistil, že ich v jednej predajni v Bratislave začali predávať a chodili sme sa na ne pár mesiacov pozerať. Zároveň sledoval všetky možné videá, ktoré o e-bikoch existovali. Rovnako ako o Thule vozíku pre deti a výhodách bezdušových kolies. Riešili sme najmä dojazd a priechodnosť. Tak sme sa napokon rozhodli pre dvoj-baterkové R&M Superdelite a Thule Chariot. Ak by ste chceli bližšie info ku konfigom, kľudne sa ozvite. Nech tu nezachádzame do technikalít.
Ako sa dostať do Španielska na bicykli?
Na internete vraj nájdete všetko. No nie. O e-bike packingu či touringu tam toho veľa veru nie je, nieto o e-bike touringu s deťmi. Najprv sme si povedali, že sa tam proste presunieme bicyklom, nejakú časť vlakom z Viedne. Lenže potom sme si spočítali, koľko by taká cesta trvala a stála (najmä oblasti severného Talianska, francúzskej riviéry, prípadne alternatívne Švajčiarska) a Silvo si predstavil ako nakladá a vykladá všetky tie kilá z jedného vlaku do druhého. Tiež sme zistili, že do lietadla si síce môžete zložiť bicykel do krabice,ale e-bike vám s baterkami do lietadla naložiť nemôžu, je to kvôli batériám zakázané. Vtedy mal Silvo nápad, že obvolá špedičné spoločnosti, či nemajú v kamióne smerujúcom do Španielska miesto pre tie naše kone a našiel skvelú firmu. Nasledovalo množstvo telefonátov ohľadne dátumov. Zháňali sme priamu prepravu, aby sa pri prekladaní bicykle nepoškodili, no nakoniec sa to podarilo a prepravca sa našiel. Zamestnancom špedičnej firmy sme už len museli sľúbiť, že im pošleme fotky z výletu. Letenky do Barcelony sme kúpili lacno. Nebrali sme si veľa vecí, iba jeden ruksak na prvé dni, kým prídu bicykle so zvyškom batožiny.
Ako sa zbaliť na výlet do Španielska s dieťaťom?
Asi ako na týždeň, len do každého počasia. Oskar mal asi najviac vecí, ale veľkosťou nezaberali veľa miesta. Treba počítať, že každý týždeň si veci operiete, verejné práčovne sú v mestách a kempoch samozrejmosťou, opraté veci sme vždy rovno hodili aj do sušičky. Tu sa osvedčila aj výhoda umelých vlákien a recyklovaných plastov nášho funkčného Patagonia oblečenia, ktoré sušičkou a častým pravním nijak netrpelo.
Stačí vám pár kusov spodného prádla, pár tričiek, ideálne všetko funkčné veci, ktoré rýchlo schnú, sú ľahké a určite ich využijete na bajku, aj do mesta na prechádzku. Nevyhnutné sú kraťase na bajk, ktoré tiež rýchlo schnú a majú „plienky“. Rovnako sa nezaobídete bez bundy s membránou.
Nepremokavé nohavice sme oželeli, veď kraťase na bajk uschnú rýchlo a vo veľkom daždi sme zase bicyklovať neplánovali.
Jedny krásne šaty tiež stačia. Aj tie som si zbalila funkčné, aby som ich ponosila aj na túru, resp. v mestských horúčavách som ocenila, keď mi rýchlo vyschli a nemusela som sa potiť v bavlne.
Všetci sme mali jedny tenisky (celoročky Danner Trail 2650) a jedny športové sandále (Bedrock Sandals). Chcela som Oskarovi prepašovať gumáky, ale Silvo ma odbil, že miesto nich mu berie na môj nátlak detský bicykel. Kozmetiku som kúpila tam, pričom som zistila, že vôbec nie je treba každému zvlášť sprcháč, šampón, telový krémik, opaľovák. Všetko sme sharovali aj s Oskim. Samozrejme, závisí od každého potrieb. Veľa sme prežili na mini hotelových šampónoch a mydlách, keď som sa sem-tam k nejakým dostala. Okrem oblečenia samozrejme balíte tisíc iných malých veľkých vecí, ktoré potrebujete oveľa viac.
Pribalili sme si aj ultraľahké Big Agnes spacáky, karimatky a stan na bikepacking, bolo to však skôr z obáv, keby sme niekde zostali bez ubytka, resp. by nás mimo civilizácie postihlo niečo, kvôli čomu by sme nevedeli pokračovať. Brali sme ich teda skôr ako záložný plán, pretože po celodennej makačke s Oskarom, batožinou a potrebou dobiť batérie, bolo ubytko s postelou a sprchou pre nás lepšia voľba. O niečo viac sme však počas obedov v tráve využili Big Agnes stoličky a stolík.
Aká bola naša príprava pred cestou?
Takmer žiadna. Ja som pracovala na plný úväzok, po práci letela pre Oskiho do jasiel, potom s ním hýrila po vonku a zvyšok času držala pri živote našu šialenú domácnosť. Silvo zase držal naplno pri živote náš obchod, s ktorým otriasala korona. Keď sme o pol 10 večer uložili Oskara, tak sme googlili videá o cyklovýletoch a turistike v Španielsku a s kamošmi, čo v Španielsku žijú sme cez Skype preberali pandemickú situáciu. Jasné, že sme sem-tam vybehli jazdiť po Karpatoch, ale žiadne každodenné dvojfázové tréningy sa nekonali. Kúpili sme si Lonely Planet Španielsko a aj Portugalsko, kam sme mali pôvodne kúpené letenky. Plánovali sme prejsť aj kúsok tejto krásnej krajiny, ale let bol zrušený, Delta variant nakoniec v Portugalsku udrel oveľa skôr a my sme si vydýchli, že šicko so šickym skapčano. Knihy ostali doma a do mobilu sme si stiahli eletronickú verziu bedekru, aby sme mali aspoň nejaký zdroj informácií vždy po ruke.
Costa Brava – Parc del Montnegre i El Corredor - Priorat (6. - 13. máj)
Ak ešte nespíte, vyrážame na Costa Bravu! Toto takzvané „divoké pobrežie“ asi netreba predstavovať. Katalánsko ma milo prekvapilo hornatými národnými parkami, tá nádherná vôňa borovíc v tvare brokolíc mi ešte stále doznieva v nose. Jar v Katalánsku mi chvíľami pripomínala suchý vrchol leta u nás na dedine. Dovoz bicyklov sme si naplánovali do tejto inokedy veľmi turistickej destinácie kvôli blízkosti letiska v Barcelone, kam sme prileteli neskoro večer. Prespali sme v hosteli blízko letiska a druhý deň sadli na autobus smer Platja d’Aro. Tu sme počkali na bicykle a keďže nebolo úplne jednoznačné, kedy prídu, rezervovali sme si pre istotu viac nocí. Počasie ako lusk, pláže bez turistov a my sme sa mohli ponevierať po chodníkoch pozdĺž pobrežia, ktoré boli po Costa Brave poprepájané.
Bajky však prišli hneď druhý deň, našťastie úplne v poriadku a dali sme testovaciu jazdu 57 km po okolí do Beguru a späť pomedzi tých pár kabrioletov s francúzskymi ŠPZ-kami a párikmi, ktorým vo vetre poletovali už zväčša strieborné vlasy. Takých seniorov na Slovensku veru veľa niet.
Definitívne nabalení sme vyrazili 6.mája smer juh. Silvo ma preklínal za Oskarov bicykel, ja som preklínala Silva za každú trasu, kedy som musela zoskakovať z bicykla a tlačiť do kopca. Boli sme si kvit. Jazda pozdĺž pobrežia Costa Brava bola nádherná, hoci v zjazdoch dosť fučalo. Neskôr sme však pochopili, že tento vetrík vlastne nič nebol a bude húř!
Po pobreží sme sa prepedálovali do Lloret de Mar, kde sme z lásky k Oskimu zaplatili v kempe Lloret Blau za „safari stan“. Pocit Afriky nám trochu kazila atmosféra kempu, ktorý bol až na jednu Švajčiarku s vanom síce úplne prázdny, ale nachádzal sa priamo v centre sídliska a obyvatelia okolitých panelákov nám pri raňajkách kývali z balkónov. Ale na druhej strane, stan bol svetový, Oski si našiel na sprche kamoša slimáka a spali sme exoticky pod moskytiérou.
Po Llloret de Mar nás čakal prvý vážnejší offroad - smerovali sme do národného parku Parc del Montnegre i El Corredor. Tu som začala pomaly chápať, že sa to po tých skalách proste budem musieť naučiť kormidlovať – aj keď to spočiatku znamenalo peši tlačiť do kopca alebo zjazd dole rýchlosťou našej štátnej správy.
Samozrejme, Silvo si vždy musel prejsť ohňom a prijať moje emočné výlevy. Cestou sme stretávali kde-tu nejakých cyklistov, veľa ich malo v Katalánsku po 60-tke. A boli riadne fit.
Výšlap na vrch El Corredor sme museli odložiť na ďalší deň ráno - blížil sa dážď. Vynorili sme sa preto z lesa v mestečku Vallgorguina, kde sme zastali na prvé obedové menu, ktoré mi následne takmer sežralo stádo kôz rútiace sa „centrom“ na pašu. V reštike nám dali zopár telefónnych čísiel a po niekoľkých telefonátoch mojou španielskou posunkovou rečou sme našli jediné ubytko, ktoré tam bolo – vilu z 18.storočia, kde sme prespali celkom sami, bez majiteľov.
Druhý deň ráno po daždi nás na vrchol El Corredor sprevádzala svieža vôňa poliateho ihličia. Bola sobota, cyklistov pribudlo a hore mi to pripomínalo odfukujúcich výletnikov u nás na Bielom kríži. My sme však po malom pivku a návšteve výhliadky pokračovali ďalej. Uprostred lesa sa zrazu objavila lesná škôlka s kostolíkom a na vonkajších lavičkách obedovali deti. Všetci traja sme im závideli.
Z vrcholu sme sa už viac-menej valili zjazdom do Barcelony, ktorej sme sa opäť nemohli vyhnúť, ak sme chceli druhý deň sadnúť na vlak. Zaprášenými cestami, cez farmy a malé mestečká sme prišli na rezervovaný hostel o 8 večer. Hostel bol veľmi úzky, bez garáže, bez výťahu, bez ochoty. Museli sme hľadať nové ubytovanie a zapamäť si, že odteraz už vždy vopred voláme, ako je to na ubytku s parkovaním bicyklov. Viem niečo po taliansky, tak som do toho spočiatku vždy prihodila Hola a Buenas a nejak sme sa dohodli. Tu sme tiež zistili, že keď hľadáme ubytko na poslednú chvíľu, hodí sa otvoriť si namiesto Booking stránky radšej Google Maps. Niekedy sú tam last minute ponuky za dobrú cenu a hlavne sa vám to bude aj lepšie hladať.
Ráno nás čakalo úplne nové dobrodružstvo – naložiť sa do vlaku smer Priorat. Naša prvá nakladačka na vlak bola jednoduchšia, vlak totiž vyrážal z Barcelony a bol pristavený skôr. Mali sme tak dostatok času na orientáciu. Cesta trvala cca dve hodiny. Horšie to bolo s vystupovaním na krátkej zástavke vo Falsete. Mali sme riadne hysáky, aby sme všetko stihli a Oski do toho tradične vrieskal, aby sme ho náhodou niekde nezabudli. Blížiaci sa sprievodca sa však na nás usmial a naznačil, že sa nemusíme ponáhľať: „Tranquilo!“ Po pár týždňoch si osvojil toto slovíčko aj Oski, skoro vždy na svoju obranu.
Falset je považovaný za centrum Prioratu, ktorý je vyhľadávanou vinohradníckou oblasťou. Silvo sa tu už raz z tohto dôvodu vyskytol. Tento krát mu však toto potešenie nebolo tak úplne dopriate. Väčšina pohostinstiev bola zatvorená (boli sme aj mimo sezónu, aj počas korony) a cestovanie s dieťaťom vám tiež môže zmeniť plány. A tak sme sa smädne vozili popri tých vinohradoch celou cestou do kempingu v Siurane. Tu sa vínna oblasť mení na lezeckú. Okolie Prioratu s červenými pieskovcovími skalami národného parku Serra de Montsant ma nechali v nemom úžase. Čakala som vinohrady, ale toto bolo čisté Colorado.
V kempe Siurana sme si zajednali chatku na dve noci. Majitelia boli prototypom vyčilovaného opáleného lezeckého páriku, ktorý si k vám pri večeri prisadne. Tešili sa z lezeckého nadšenia bandy britských deciek, asi jediných návštevníkov v kempe okrem nás. Máme tu úplný pocit tatranskej horskej chaty, pri bare praská oheň v peci a všetci si tu žijú izolovaný život v bubline, ďaleko od davov a korony. Majitelia tu vychovávajú svoje deti, ktoré vyzerali, že sa celý deň samé preháňajú po kempe a okolitých lesoch. Večer si berieme k našej chatke vino de casa v džbániku, Oski popri nás zbiera s čelovkou šišky a naháňa mačky. Druhý deň ráno chalani testujú malý krytý bazén, ale je totálne chladno a mne ani nenapadne sa k nim pridať.
Vyrážame na prieskum okolia. Kemp sa nachádza pri vstupe do dedinky Siurana, z ktorej je krásny výhľad na rieku a vodnú nádrž. Sadneme si na skalu vedľa kostolíka a čítame si o tejto poslednej moslimskej bašte v Katalánsku. Abdelazia sa pri dobíjaní kresťanmi rozhodla radšej so svojim koňom vrhnúť z brala, na ktorom sedíme, ako by sa nechala zajať. Moslimovia boli následne definitívne vytlačení z Katalánska, no kôň zanechal v skale svoj odtlačok. Vo mne Siurana zanechala krásne spomienky, dokonca ako toto píšem, cítim to vzrúšo, ktoré vo mne rezonovalo v tomto úvode našej cesty.
Okrem mestečka Siurana si v okolí národného parku Serra del Montsant môžete na bajku skuknúť aj okolité dedinky, ktoré nás privítali v tomto obdodí ľudoprázdne. My sme ich prebehli s Oskim odfukujúcim vo vozíku počas obedného šlofíka.
Prišlo ráno odchodu z kempu a divoký zjazd po asfaltke nás oberá o polovicu Silvovho blatníka, keď sa v prudkej zátačke vyhíňajúc sa protiidúcemu autu prekotí aj s Oskiho vozíkom. Pohotovo reagujem, hádžem svoj bicykel o zem a letím za nimi, pričom napácham oveľa väčšiu škodu a vykrivím si riadidlá. Našťastie Oski je jediný nad vecou a jeho rehot nás presvedčí, že sme všetci v pohode. Silvova Patagonia síce potrebuje záplatu, ale tie samozrejme pribalil a my sa pokojne môžeme vydať ďalej.
Z Prioratu sa vraciame späť na pobrežie, kde míňame ospalé malé rezortíky. V jednej dedinke sa stavíme na obedové menu a na stole nám k nemu pristane liter vína v cene. Veselí sadáme ďalej na bajky a keď sa nám podarí popreskakovať nástrahy, ktoré nám pripravila aplikácia Komoot, prichádzame k delte rieky Ebro.
Nestačíme sa diviť, ako sa tu vo veľkom pestuje ryža. Ale vlastne to dáva zmysel, z čoho by robili tú skvelú paellu pochádzajúcu z Valencie? Ako sme predpokladali, paella je výsledkom arabského vplyvu – ryža sa na iberijskom polostrove rozšírila vďaka Arabom v 8. storočí.
Deltu rieky Ebro naša výprava dobíja až okolo šiestej večer, začína riadne fučať vietor, ja tiež a aj Oski dáva hlasne najavo, že už má toho fakt dosť. Do kempu sa nám podarí doraziť až o 7. Bol to dlhý deň, ale kemping Eucaliptus vyzerá fantasticky a vonia podľa svojho názvu! Po tých 116 km Oski trhá rekordy v spaní, necháme ho drichmať až do 10. ráno. Hneď potom sa snažím pred Silvom nafingovať ako sa šťastne vozí na svojom bajku, aby mi zase nebrblal, načo sme ho brali.
V kempe Eucaliptus, ktorý je súčasťou Parque Natural del Delta del Ebro sa nám páči natoľko, že sa po krátkej porade dohodneme jednohlasne na dvoch nociach. Po obede konečne odľahčujeme naše tátoše od batožiny, s ktorou by sme len ťažko prešli po pláži. Čaká nás 30km tam a späť popri mori. Slaný vietor nás baví, Silvo dokonca vytiahol havajskú Patagošku. Cestou stretávame plameniaky, kúpeme sa v mori a na konci cesty si dávame vytúžené pivko v kitesurfingovom bufete. Tento kemping určite odporúčame!
Keď sme sa už nabažili ryže a vtákov ohnivákov pod eukalyptami, vydali sme sa na najbližšiu vlakovú stanicu. Pocit Vietnamu z ryžových políčok sa strieda s inými kuriozitami – narážame na pole artičokov, ktoré si pánko dokonca predáva priamo na mieste. Zrazu zacítime sviežu vôňu a ja rozmýšlam, kde sa to vzalo a čo mi to pripomína. Prichádzame k poliam mäty. Tak sa z toho tešíme a Oski nám hneď na to vhodí pár lístkov do cyklo fľašiek. Už len rum.
Ale nás čaká ešte akcia Nalož vlak, nezabudni dieťa! Po príchode na stanicu je situácia kritická, Silvo jazdí hore-dole výťahom na nástupište so všetkou batožinou, máme naozaj iba pár minút do odjazdu. Ja sa z celých síl snažím vyrobiť ešte väčší chaos a vidím samú seba ako beriem jeden bicykel do druhého vozňa, kdekoľvek sa v rýchlosti zmestím. Silvovi už s taškami pomáha viacero prizerajúcich sa dobrovoľníkov. Vlak sa zatvára, netuším, či máme všetko, ale Oskiho mi podala cudzia pani do náručia, takže všetko podstatné mám pri sebe. Prichádza sprievodkyňa a moje základy španielčiny mi našepkávajú, že na ďalšej zastávke musia všetky Behúne vystúpiť a napratať biyckle do na to určeného vozňa. Život není peříčko. Všetko sme zmákli, Oskiho mi zase nejaká pani podržala. Na veľkolepé vylodenie vo Valencii 13. mája mám o desať rokov viac.
V ďalšej časti poviem viac o zastávke vo Valencii, ktorá je podľa nás super dovolenkovou destináciou aj pre deti a o našom pokračovaní cez región Castilla la Mancha. Jednotlivé časti blogu budú opisovať našu celú 3540km cestu okolo Španielska.
