Po troch krásnych dňoch strávených v Granade sa večer rozhodujeme, ako stihnúť Cadíz, Rondu a El Rocío a pritom ešte doraziť do regiónu Extremadura podľa dohody s kamošmi. Tí už pre nás zabeštelovali domček na vidieku, niekde v Extremadure. Nakoniec sa vydáme skoro ráno na vlak z Granady do Rondy, aby sme si skrátili aspoň časť cesty. Lenže vlakom, o ktorom nám na infolinke potvrdili, že berie bicykle, nás nakoniec s bicyklami nepustia. Starší pán na stanici, predávajúci lístky by nám aj dal zelenú, ale jeho akčná vedúca veru nemá zľutovanie. Končí to tak, že kričím cez celú stanicu že teda ďakujeme za ochotu a pani nám kýva prostredníkom. Silvo ma odtiaľ doslova ťahá preč a nezostáva nič iné, ako pedálovať 136 km zväčša po asfaltovej ceste na najbližšiu prestupnú stanicu Antequera Santa Ana. Vlak nám odchádza o 15:15, takže teta sa nám postarala o slušnú rýchlostnú prémiu.
Tu sa nalodíme do vlaku bez problémov a večer so západom slnka prichádzame do Rondy. Ubytujeme sa hneď vedľa známeho mosta Punete Nuevo, ktorý spája starú a novú časť mesta ponad 120 metrový kaňon El Tajo. Ani sa nedivím, že toto bývalé väzenie stavali 34 rokov.
Celý ďalší deň strávime ponevieraním sa po okolí spolu so zaľúbenými párikmi. Nám Silvo vymyslí romantickú prechádzku so 450m prevýšením. Pri tlačení kočíka s Oskym hore kopcom po lesných cestách sa spotíme sa ako keby sme celý deň bajkovali. Proste zase oddych.
Z Rondy pokračujeme cez našu otestovanú prestupnú stanicu Antequera Santa Ana a vystupujeme v Dos Hermanas. Po rýchlom obede v čínskej reštike, za ktorú sme boli vdační, lebo veď cez obed je všetko zatvorené do 14.00, sa vydávame do El Rocío. Cesta nie je veľmi príjemná, prechádzame cez veľký priemyselný park, neskôr sa nalodíme na kompu na druhú stranu rieky Guadalquivir, kde chvíľu chillujeme vo veľkom parku s ihriskom a nedeľujúcimi domácimi. Prechádzame cez krásny Parque Nacional de Doñana a večer konečne prichádzame do tohto veľmi nevšedného mestečka, o ktorom sa dozvedáme, že je to pútnické miesto s najväčšou navštevovanosťou Španielov v Španielsku. Dokonca väčšou ako Santiago de Compostela. Úplný bizár je, že okrem toho, že sa nachádza v národnom parku Doñana s množstvom vtákov vrátane plameniakov, tak je tu všade piesok namiesto ulíc. Namiesto parkovacích miest pre autá, je tu parking pre kone.
Ja ako šampiónka v pádoch do piesku sa tomuto veľmi teším a mestečko hneď začnem volať El Ric. Piesok je naozaj v uličkách miestami hlboký a pre mňa na bicykli neprejazdný. Hotelík, ktorý sme mali vyhliadnutý je zatvorený a tak vchádzame do vedlajšieho, kde nás majiteľka “uvíta” fajčiaca za recepciou. Keďže je to známe pútnicke miesto, izby sú tu trochu drahšie. Vyhladovaní čakáme na ukončenie siesty najbližšieho pohostinstva a keď nám konečne prinesú vytúžené tapas, Oski sa povracia a zdesene zisťujeme, že celý horí. Všetko dávame rýchlo zabaliť. Bežíme do nášho hotela a jeme celí vystresovaní v izbe na zemi. Noc trávime s teplomerom v ruke a drtením paralenu, aby sme podali Oskimu ako takú detskú dávku. Ráno vyrážame na miestnu pohotovosť, pričom Google si z nás najprv vystrelí a brodíme sa pieskom s vozíkom celkom zbytočne na opačnú stranu mesta. Keď konečne prídeme do miestnej maličkej nemocnice, kam nás sprevádza autom jeden domáci, ktorému sme predtým zmätene vošli do domu mysliac si, že to je podľa Googlu nemocnica, tak nás čakajú ochotné panie na recepcii. O chvíľu Oskiho vyšetruje mladá doktorka s dokonalou angličtinou, ktorú by ste v tomto malom meste naozaj nečakali a ja som šťastná za jej citlivý prístup, lebo Oski naozaj nespolupracuje. Predpíše mu antibiotiká a keď sa spýtame, čo sme dlžní, usmeje sa a povie, že to je na nich. Najbližšie dva dni tu trávime v prenajatom byte, a dúfame, že sa dá Oski dokopy.
Je tu naozaj western život, pričom každá výprava do obchodu v pražiacom slnku a vetre cez pieskové duny je zážitok. Na druhej strane kočíkovanie chorého Oskiho, ktorý veľa spí, po promenáde s výhľadom na jazero s plameniakmi a pasúcimi sa koňmi nie je úplne na zahodenie. Silvo si tu zatiaľ spraví základňu wilderoben a objednáva novú kolekciu Patagonia. Cesta do Cadízu, ktorú ešte stále zvažujeme, má veľký háčik. Museli by sme za odlivu prejsť 40km cez pláž a dúfať, že piesok bude dostatočne tvrdý. Podľa domácich by sme síce na to mali tak dve a pol hodiny, ale keby čokoľvek nevyšlo, resp. by nepremával na konci trajekt, uviazli by sme tam cez noc. Túto lukratívnu ponuku samozrejme odmietam a rozhodneme sa, že miesto tohto adrenalínu pôjdeme radšej aj kvôli Oskimu do Sevilly. A tak pedálujeme celú cestu cez Dos Hermanas naspäť až do Sevilly.
Ako prvé očaria nás tu parky, ale Silvo sa už ponáhľa pozerať futbalový zápas Slovensko vs. Španielsko. Hrdo sa hlási k našim, celý bar ho vníma ako jediného slovenského fanúšika v okolí. O to ťažší má odchod, keď nás domáci vyprášia 5:0. Ja s Oskim radšej volíme sevillské parky. Od tohto mesta som nemala žiadne očakávania, ale bola som nadšená.
Okrem krásnych parkov vrátane Plaza de Espaňa, ktorá sa nachádza v jednom z nich, sme si stihli pozrieť aj katedrálu s hrobom Krištofa Kolumba (nepomýľte sa, že to bol Španiel, ak nechcete naštvať Talianov, pretože pochádzal z Janova) a kráľovský palác Real Alcazar. Výzdobou interiéru sa Alcazar minimálne rovnal Alhambre a záhrady, v ktorých sme sa skryli pred 38 stupňami, ju miestami prekonávali.
V Seville Silvo na kolene opäť opraví nejaký ten defekt na Thule kolese, ktoré už začínalo vyzerať ako ementál a odchádzame celkom vyčerpávajúcim 5 hodinovým vlakom do mesta Plasencia, blízko ktorého sa stretávame s Gabim a Carmen. Našli nám na víkend krásny domček s bazénikom na vidieku a mohli sme si tu tri dni parádne oddýchnuť. Konečne sme sa tak ocitli v málo navštevovanom a tiež veľmi riedko osídlenom regióne Extremadura.
V tejto časti Španielska sme sa plánovali zdržať dlhšie, lákala nás najmä históriou spätou so starovekým Rímom, ale je čas vyraziť smer sever a tak si ho pozrieme iba počas jedného dňa pri presune do regiónu Castilla y León. Cestou prechádzame okolo nekonečných fariem, z ktorých na nás bez najmenšieho pohybu pozerajú zhypnotizované pasúce sa kravičky na striedačku s ibérijskymi prasiatkami rozvaľujúcimi sa v tieni olivových stromov.
Ako obvykle, chceli by sme si po ceste pozrieť nejaký zaujímavý národný park a na mape sme narazíme na pohorie Sierra de Francia, ktoré sa nachádza blízko portugalských hraníc a architektúra nemá nič spoločné so Španielskom, ktoré sme doposiaľ videli.
Prenocujeme v mestečku La Alberca, ktoré sa nachádza na severnom úpätí Sierry de Francia. Tradične sa sem doplazíme neskoro večer s poslednými silami a baterkami a tradične ostávame o noc dlhšie. Stojí to za to a ešte tu je aj konečne o niečo chladnejšie! Hneď ráno vybehneme bez batožiny po ceste obkolesenej starými dubmi a rozkvitnutými gaštanmi na Peňa de Francia, kde sídli kláštor a okrem krásnych výhľadov, do ktorých vám na záberoch poskakujú horské kozy, sem ľudí láka aj socha Čiernej Madony. V Európe sa ich vraj nachádza približne 500 a o ich nejasnom pôvode nájdete viacero kontroverzných príbehov. Socha pochádzajúca z Peňa de Francia má prekvapivo kult po celom svete vrátane Indie, Filipín, Brazílie, či Mexika. Hneď ako sa vyštveráme hore, Oskiho najviac zaujíma malý bufet. Objednávanie nechávam na Silva a jeho spanglish nám nechtiac vybaví celú flašu červeného vína. Pohľady kresťanských návštevníkov na matku s dieťaťom, ktorá to tu roztočí o 10 ráno ma celkom boleli, tak som zase raz vrčím na Silva, nech odtiaľ čím skôr ideme. Ako bonus sa cestou späť nájde spôsob, ako si pozrieť z bajku aj zopár lesných ciest a presekať sa trávou po kolená a na obed zastavujeme v meste Mogarraz uprostred dubového lesa.
V 60-tych rokoch tu miestny fotograf pomáhal obyvateľom s fotkami na cestovné doklady, keďže región sa trápil vysokou nezamestnanosťou a ľudia si museli hľadať prácu v zahraničí, na moje prekvapenie mnohí až v Latinskej Amerike. O 50 rokov neskôr boli tieto fotografie z cestovných dokladov pretransformované iným miestnym umelcom na veľké portréty dnes zdobiace múry domov, v ktorých ľudia na portrétoch bývali.
Architektúra La Albercy ako aj Mogarrazu pripomína čistý stredovek a cítiť z nich francúzsky vplyv – kamenné múry podopreté mohutnými drevenými trámami sú pôsobením času a živlov veľmi prirodzene pokryvené na rôzne strany a v tom malebnom vidieckom čare len čakáte, kedy na vás z úzkej uličky vybehne ibérijské prasiatko. Región bol v minulosti izolovaný a tak obyvateľstvo vraj ani netušilo, že Franco prebral moc. Po osviežení v týchto horách nás ale čakal suchý presun do 70 km vzdialenej Salamancy.
Do mesta prichádzame za hlučného vŕzgania Oskiho vozíka, ktoré nás už dosť znepokojuje a tak vyhľadáme servis. Starší pán je síce úžasný zabávač a dokonca sme v množstve starých fotiek na jeho nástenke našli aj jednu z Bratislavy, ale s vŕzganím si neporadí, hoci mu jedno vytrieskané ložisko sám vysústruží. Salamanca na nás pôsobí veľmi chill, je to predsa historické študentské mesto, uličkami znie hudba, ale my musíme ráno zase ďalej smer sever.
