Po oddychovom víkende na chate s tatkami a dcérami v Krpáčove sme opäť nasadli na bajky a vyrazili ďalej. Hneď ako sme vyšli, uvedomili sme si, že sme dva dni dozadu stratili popruhy na cyklovak – a akokoľvek neuveriteľne to znie, čakali nás zavesené na strome po ceste na Tále.
Kamoši, s ktorými sme trávili víkend, nám navrhli, aby sme sa k nim pridali na Dedečkovej chate na obed – vybrali sa tam s deťmi peši. Išli však inou stranou. Nám Silvo z Bystrého vybral strmý svah s popadanými stromami – časť cyklotrasy s názvom „Zelená stuha Horehronia“. Po druhej prekládke našich ťažkých, plne naložených bajkov a vozíka cez stromy som plány na obed na chate „iba trošku vyššie“ zatrhla a zviezli sme sa dolu po cyklotrase až do Valaskej a Hronca. Oski, samozrejme, poctivo cinkal na zvonček, aby odplašil medvede, ktoré ma desili už len upozorneniami na tabuliach.
V Hronci sme si chceli dať obed, ale keď nám na druhý pokus priniesli opäť nedopečené kuracie, Silvo skončil na treske s rožkom z Jednoty. Potom sme zamierili do Čierneho Balogu po nádhernej cyklotrase pozdĺž starej lesnej železničky. Cestou nás obiehal historický vláčik s hrajúcou kapelou – Oski im nadšene kýval a konečne šoféroval len jednou rukou.
V múzeu Čiernohronskej železnice sme však zistili, že v okolí nie je žiadne voľné ubytovanie. Stanovať pri ceste v dedine nás veľmi nelákalo. Obvolávali sme všetko možné aj nemožné – a nakoniec jediné riešenie bolo došliapať na Zbojskú chatu, kde nám dovolili stanovať vonku a dať si večeru. Mali sme už 50 km za sebou, Oski začínal byť nevrlý, no malá zastávka na gazdovskom dvore v sedle Chlipavica nám všetkým spravila náladu. Vesna, ktorá sa zvierat desí, chvíľami síce vrieskala od hrôzy z obrovských psíkov, malých prasiatok, oslíka a husí, ale my sme len ľutovali, že ani tu sa pre nás nenašlo ubytovanie. Neďaleké Veporské vrchy nás totiž veľmi lákali.
Neostávalo nič iné, než pokračovať. Popri Salaši Zbojská sme napokon dorazili až na Zbojskú chatu, kde sme si víťazoslávne postavili náš Big Agnes stan a utekali dnu na večeru. Personál sa ma hneď pýtal, či mi neprekážajú medvede, keďže sme si stan rozložili presne tam, kadiaľ zvyknú chodiť. Unavení, ale šťastní, sme si dopriali výbornú večeru v bare, ktorý zostal otvorený do noci pre spievajúcich hostí s heligónkou. Niektorí to, bohužiaľ, neodhadli a skončili so žalúdkom vonku – našťastie mimo nášho stanu. My sme síce kvôli hluku v noci veľmi nenaspali, ale deti zaspali ako drevo. Aspoň ten bordel odohnal aj medvede.
Nasledujúci deň sme sa vydali na Sedlo Burda (1006 m) a ocitli sa v nádhernej samote Národného parku Muránska planina, kde sme za celý deň stretli iba dve skupinky turistov.
Chvíľu sme posedeli na chate v sedle, a potom nás čakal dlhý kamenistý zjazd po Huculskej magistrále do Tisovca, ktorý nás v nedeľu privítal ako mesto duchov. Po krátkom zúfalstve sa nám podarilo presvedčiť jednu reštauráciu, aby nám predala zvyšky obeda, ktoré pripravovali deťom na letnom tábore: guláš, kuraciu „hokejku“ s ryžou a palacinky. Šťastní ako blchy.
Z Tisovca sme pokračovali Gemerom a obdivovali opustené chátrajúce vily, ktoré pripomínali bohatú banskú minulosť regiónu. V Muráni sme sa snažili vyhnúť turistickému sysľovisku, ale deti nás – ako vždy – prehlasovali. Boli sme tam pár rokov dozadu, no teraz je tam riadny cirkus. Po nedávno opravenej ceste sme z Muráňa prešli do Prednej Hory, známej svojím rehabilitačným centrom pre alkoholikov. Našťastie sme navštívili iba kúpele.
Prespali sme v staršej chatke s názvom „Topoľ vľavo“ a nasledujúci deň sme Oskiho celý deň motivovali návštevou Dobšinskej ľadovej jaskyne. Po ceste sme sa zastavili v Šumiaci pod Kráľovou hoľou, kde Google ukazoval niekoľko požičovní bicyklov so servisom. Žiadna z nich však nevedela pomôcť so Silvovými brzdovými doštičkami – nezostávalo nič iné, len pokračovať.
Na obed sme sa zastavili v Telgárte. Miestna gastronómia tu kvitne odkedy sa všetci fotia pri Chmarošskom viadukte. Až neskôr sme zistili, že hostinec, kde sme jedli, bol kedysi spájaný s bratom slovenského mafiána Černáka. Vraj jeho majiteľ zmizol pred 30 rokmi bez stopy.
K večeru sme dorazili do Stratenej a s ťažkým srdcom sme museli Oskimu oznámiť, že jaskyňa je zatvorená – bol totiž pondelok. Cestou sme prešli krásny Stratenský kaňon, kde sme v priezračnej vode videli plávať kopec pstruhov. Poslednú noc sme strávili v retro ubytovaní neďaleko Palcmanskej Maše pri vodnej nádrži. Voda bola ľadová a keď sa deti konečne odvážili skočiť do nej, začalo pršať.
S vyhliadkou na daždivé dni a kopu povinností doma sme sa rozhodli, že sa naše letné cyklistické dobrodružstvo ráno skončí. Na rozlúčku sme ešte prešli na bicykloch naspäť k Dobšinskej ľadovej a po prehliadke sme si vybavili odvoz domov.
Sľúbili sme si, že ďalší rok budeme pokračovať – veď nás ešte čaká celé východné Slovensko. Sama som zvedavá, či sa nám to opäť podarí.
