Po návrate z Pohody, kde sme so Silvom zažili poriadnu búrku, sme sa zastavili po deti u babky pod Tatrami a pokračovali v našom bikepackingovom dobrodružstve.
Ďalšiu etapu sme začali neďaleko miesta, kde sme naposledy skončili (v Gaderskej doline), tentoraz však z opačnej strany údolia. Bratranec nás odviezol do Dolného Harmanca, odkiaľ sme začali stúpať (miestami po asfalte) smerom k horskému hotelu Kráľova studňa.
Po niekoľkých kilometroch si vozík vypýtal prestávku – defekt. Silvo ho rýchlo opravil pomocou kúsku plastu a vody, aby našiel dierku v plášti. Ja som len stála bokom, pohmkávala si melódiu z MacGyvera a sledovala ten MacGyverovský výkon.
Do hotela sme dorazili tesne pred večerou. Bolo trochu prekvapivé, že na tak nádhernom mieste bolo len minimum turistov. Jediní ďalší návštevníci – rakúsky pár – stanovali pred hotelom. Trochu nás zaskočili ceny, nefunkčné zásuvky na izbách a fakt, že bar zatvorili už o ôsmej večer, aby si personál mohol vonku v pokoji vychutnať pivko. Noc však bola čarovná – jasný spln a v diaľke vytie vlkov. A ja som, samozrejme, nespala skoro vôbec.
Ráno bolo náročné. Čakal nás výšľap na Krížnu, tretí najvyšší vrchol Veľkej Fatry. Chodník sa zdal nekonečný. Aj keď som zatvorila oči a šliapala zo všetkých síl, mala som pocit, že sa cez tie šutre vôbec nehýbem. V tých chvíľach som čakala, kým sa Silvo vráti a pomôže mi tlačiť vozík s Vesnou.
Vrcholová stanica sa zdala byť na dosah, no trvalo nám večnosť, kým sme sa k nej prebojovali. Na poslednom úseku Oski zrazu vyskočil na bike a vyšľapal ako prvý, nasledovaný Silvom. Ja s Vesnou sme sa tam nakoniec doplazili tiež.
Po krátkej radostnej pauze sme sa museli vrátiť do reality a začať zostup na druhú stranu. Oski stál na kraji svahu, krútil hlavou a tvrdil, že taký strmý kopec určite nejde. No – musel. Našťastie všetko zvládol perfektne.
Začiatok zjazdu bol pohodový, až kým nám vyššia tráva nezačala škriabať nohy. Po ceste sme nestretli žiadnych turistov, len dvoch pastierov v džípe, ktorí sa nás pýtali, či sme náhodou nevideli ich ovce. Tie sme síce nevideli, ale zato sme narazili na obytný príves obklopený asi pätnástimi štekajúcimi psami. Našťastie vyšiel ich majiteľ a pustil nás ďalej. Vesna, ktorá sa bojí každého zvieraťa pod slnkom, mala z celej situácie poriadnu paniku.
Po niekoľkých hodinách sme konečne dorazili na asfaltku, no čakalo nás prechádzanie cez hlavný ťah z Donovál do Motyčiek. Tam sme objavili malý bufet – síce zatvorený, ale s vonkajšou samoobslužnou chladničkou. Peniaze za nápoje sme hodili do krabičky a zjedli všetky desiaty, ktoré sme si odložili z raňajok.
Mysleli sme si, že sa tu skryjeme pred dažďom, ale ten stále neprichádzal. Rozhodli sme sa pokračovať – a ako naschvál nás dážď chytil pár minút pred Donovalmi. Našťastie nás zachránili naše bundy, a tak sme suchí dorazili do reštaurácie, dali si teplé jedlo a doplnili zásoby na noc.
Keď dážď konečne ustal, mali sme ešte dosť času doraziť k horskej chate, ktorú mal Silvo pôvodne naplánovanú. Lenže premočený terén všetko skomplikoval a čoskoro sme uviazli v blate.
Musela som zasiahnuť (čo väčšinou nerobím – hlavný plánovač je vždy Silvo) a napriek jeho nesúhlasu som ho presvedčila, aby sme sa odklonili od pôvodnej trasy a zamierili k bližšiemu úkrytu s ľahším prístupom (a menej blata).
Dorazili sme k útulni Na Kráme, ktorú som pre nás vybrala. Bola zamknutá, ale zavolali sme na číslo uvedené na dverách a dostali kód. Deti si útulňu okamžite zamilovali – bola to asi najkrajšia, v akej sme kedy boli. Zababušili sa do spacákov Big Agnes a nechceli odtiaľ ani prstom pohnúť.
Silvo bol stále trochu ufrflaný – pôvodne plánoval, že na druhý deň dorazíme za kamošmi a ich deťmi do Krpáčova. Táto malá odbočka mu narušila plán.Keď však slnko zapadalo, k útulni uprostred ničoho dorazili dvaja cyklisti. Chalani vytasili donovalské domáce zelené a pomohli Silvovi zmeniť perspektívu. Riadne sme sa spolu nasmiali. No druhý deň ráno nás rýchlo prebralo moje takmer úplne odmontované koleso...
Nebolo jasné, či sa nám v noci niekto pokúšal bicykle ukradnúť, alebo sa to stalo kvôli náročnému terénu predchádzajúci deň. Tak či onak, Silvo musel namiesto raňajok venovať čas rannej oprave.
Po servise sme sa vydali cez otvorené polia a do stále mierne bahnitého lesa. Asi po hodine sme dorazili do Kališťa – veľmi odľahlej osady, ktorú počas druhej svetovej vojny vypálili nacisti. Dnes je veľmi citlivo zachovaná ako pamätné miesto.
Návšteva tak pokojného a krásneho miesta, spojená s poznaním takej tragédie, vytvárala ostrý kontrast. Až pri zostupe do ďalšej dediny, Moštenice, som si naplno uvedomila, aké odľahlé Kalište v skutočnosti je. Cesta nadol nám trvala pomerne dlho, keď sme sa pomaly spúšťali z hory až na asfaltovú cestu.
Letné slnko na ceste ukázalo svoju plnú silu a po dlhom a horúcom dni sme boli doslova ugrilovaní. Keď sme popoludní dorazili do Krpáčova k jazeru, všetci sme skočili do vody – Silvo v plienkach Patagonia Dirt Roamer Liners, Vesna v Pampers.
Neskôr sme konečne prišli na chatu, kde nás čakali kamoši na ich „daddies weekend“ s deckami. Zostali sme tam dve noci a dobíjali baterky – bicykle aj seba. Potom nás už čakala posledná etapa výletu po Slovensku – smer Muránska planina.
