S týmto sa stretávam na každom pohovore. Som mladá, sympatická – mnohí to tvrdia, vzdelaná a inteligentná žena. Vyštudovala som vysokú školu pedagogickú a aj keď sú v dnešnej dobe detí také, aké sú, napriek tomu chcem učiť. A pýtate sa, prečo to tak nie je? To isté sa pýtam aj ja. No ľudia na Slovensku a konkrétne na Záhorí pozerajú na ľudí, ktorí sú trocha odlišní, inak, lepšie povedané, pozerajú na nich s odporom. Áno, som trocha iná, no len v tom, že ma nohy nechcú nosiť, ako Vás „zdravých“. A čo je na tom? Mam potreby ako Vy a tiež túžby a sny. Mojou túžbou je učiť, no zato, že sedím na vozíku mi to nie je umožnené. Bola som na pohovore na štyroch základných školách. A chcete vedieť priebeh?
Každá pracovná príležitosť vzniká u každého rovnako a to poslaním životopisu a žiadosti do konkrétnej spoločnosti alebo v mojom prípade do školy. A o pár dní mi zadrnčí mobil a som pozvaná na pohovor. No na pohovor som pozvaná len preto, že do žiadosti a životopisu nepíšem nič o mojom handicape. Pretože ak by som tam udala môj handicap, naša spoločnosť je taká úbohá, že hneď by odložila žiadosť bokom a žiaden kontakt by nenastal v tom lepšom prípade a v tom horšom by ju hneď skartovali.
Keď som sa dohodla s riaditeľmi škôl na dátume a čase pohovoru, bola som plná očakávaní. Prvý pohovor bol neďaleko Senice. Prišla som do maličkej dedinky a keď ma pani riaditeľka videla, tak ostala v šoku. No po dlhšej konverzácii zistila, že som plnohodnotný človek, no bohužiaľ nie je v jej silách ani právomoci ma vziať do pracovného pomeru, pretože to všetko má na starosti starosta. Stále som nedostala odpoveď. No počula som o tej dedinke, že sú tam ľudia ako v Kocúrkove a keď je tam niekto iní ako oni, nesprávajú sa k nemu najlepšie.
Ďalšie pohovory boli o stokrát horšie. Jedna pani riaditeľka na základnej škole keď ma videla, zažila šok a neviem, či sa z toho vôbec niekedy spamätá. V momente vypleštila oči a bolo na nej vidieť, ako začína uvažovať čo so mnou, ako ma diplomaticky vyhodiť. Začala sa vyhovárať, koľko je tam schodov a podobne. A kde nie sú? Tak som im povedala, že vždy na každej praxi som mala miestnosť, triedu, a tam študenti a žiaci za mnou chodili. A bolo to skvelé. A už začali ďalšie výhovorky, že nemajú voľné miestnosti. Môj názor je, že keby chceli, vždy sa nájde riešenie. A zjavne nechceli.
No a posledný pohovor bol teda najhorší a najsurovejší. A čím som si to zaslúžila? No predsa mojím vozíkom. Bolo to v skalickom okrese. Prišla som na pohovor a pán riaditeľ nemohol prísť. Keby tam bol, možno by to dopadlo v celku inak. No keď otvorila dvere pani zástupkyňa, už som na jej pohľade vedela, koľká bije. Vošla som dnu, premerala si ma s odporom v očiach a spýtala sa ma, že ako vôbec chcem učiť na vozíku. To bola v skutku zmysluplná otázka však? Mojou reakciou bolo prerozprávanie priebehu na praxi a ona na to, že sa to nedá a že pre mňa nemajú triedu. Ďalej tam začala splietať angličtinu, no pán riaditeľ sa mi v telefonickom hovore o angličtine ani slovkom nezmienil. Povedal len, že majú voľné miesto s mojou aprobáciou. Dotyčnú p. zástupkyňu tiež zaujímalo, ako budem vôbec cestovať. Moja odpoveď bola jednoduchá, autom. To ste ju mali vidieť, jej reakciu a ako pohŕdavo zopakovala slovíčko „autom“: Vyznelo to, ako keby platenie mojej cesty išlo z jej vrecka. Pohovor zakončila tým, že potrebujú vyučovať výtvarnú výchovu a to ja nemôžem. V ten moment som si položila otázku „Čo to má znamenať?“, prečo by som výtvarnú výchovu nemohla učiť?! V závere ma slušne vyhodila a v ten moment som sa cítila ako tá najväčšia obluda na svete. A viete aký citát mali na medziposchodí? Od J. A. Komenského niečo v takom zmysle, že človek sa stane človekom len výchovou. Spomínaná zástupkyňa zjavne žiadnu výchovu nedostala a je veľmi smutné a poľutovania hodné, že človek ako ona, pedagóg a ešte k tomu zástupca riaditeľa, je bez chrbtovej kosti a charakteru. Ak takýto človek vychováva našu budúcu spoločnosť, nečudujme sa, že ideme k zániku a úplnej krutosti.
Trocha som Vám priblížila aká „vyspelá“ je naša spoločnosť. A teraz si hovoríme, že sme v 21. storočí. Je to veľká hanba a som si istá, že v zahraničí by takýto prístup nebol. Hold, je to Slovensko a pokiaľ budú také pani učiteľky a zástupkyne, s akými som sa stretla, vychovávať Vaše ratolesti, stanú sa z nich bezcitní ľudia. A o 50 rokov budeme hovoriť „staré dobre časy“ ... Hanba čo?
