Nádherné nedeľné dopoludnie! Spolu s priateľom sme sa vydali na jeden z tých malých výletov, ktoré skončia zachytené objektívom fotoaparátu. Našim cieľom sa stalo čarokrásne miesto, na ktorom nás okrem iného privítal aj štípajúci mráz a kopec bieleho snehu, ktorý sa snažil prikryť všetky krásy... No ani si neuvedomil, že aj on nádherne dopĺňa prírodu či okolie jednej z dediniek, ktorá sa zapísala do Prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO.
"Vitajte!" Keby títo nemí drevení svedkovia mohli rozprávať, určite by ste od nich počuli práve túto vetu. Sú totiž prví, ktorí vás pri vstupe do skanzenu privítajú. Každá z tých drevených sôch v sebe nesie svoje posolstvo: Nájdete tu ženu pri práci, matku s dieťaťom v náručí, hudobníkov, tanečníkov...
Ale to určite nie je všetko, čo vás zaujme... Toto miesto je výnimočné aj svojou architektúrou. Domčeky s kamennými soklami, hlinou vymazané steny, drevená podlaha, strechy pokryté šindľom...Každý z nich vám rád vyrozpráva svoju históriu. Bude sa v nej ozývať detský plač, smiech, hudba..Na chvíľku možno uvidíte ženy pripravovať obed, deti, ktoré behajú okolo maminej sukne a muža, ktorý sa zjaví vo dverách, aby si aspoň na chvíľu oddýchol v kruhu rodiny. Pozrite sa.... Vidíte?
Do hora, do hora vedie táto cestička, tam hore ma čaká tá moja Anička... Ktovie či si túto pesničku niekto pospevoval, keď kráčal touto cestou... A možno áno... Keď však po nej vyjdete hore, ocitnete sa na malom námestíčku. Pred očami máte kopec ľudí, stánky so všetkým, čo príroda ponúkla, drevené hračky, ktoré vzišli z rúk šikovného rezbára.. A v ušiach vám znie to známe: "Kúpte mladá panička. Najlacnejšie v šírom okolí..Len kúpte! Neoľutujete!" Alebo je to len vietor preháňajúci sa korunami stromov?
A možno žblnkot maličkého potôčika, ktorý sa vám prihovorí ľadovým dychom, aby ste sa dozvedeli ďalšie novinky. Napríklad, že časť dedinky bola počas 2. svetovej vojny vypálená... No to nie je všetko.. Počúvajte..
Ak by ste náhodou zablúdili, nemusíte panikáriť...Cestú vám s radosťou niekto určite ukáže.. Napríklad táto malá ježibaba... Tvári sa sice hrozivo, no v podstate je veľmi milá.
A nikde nikoho! Akoby ste sa na chvíľu ocitli v začarovanej krajine. Pod nohami vám vŕzga sneh, z úst vychádza teplá para pripomínajúca dych pradávnych drakov, okolo uší prechádza meluzína... A kde je princezná? Tú sme počas nášho výletu žiaľ neobjavili. No pred nami sa zrazu objavilo niečo, čo patrí do každej dediny. Kostol. Jeho steny by určite vedeli vyrozprávať osudy ľudí, ktorí tu žili. Každá tehla v sebe nesie jeden príbeh...
Aj v zime dokáže vyčarovať príroda niečo úžasné. Rozprávkový stromček, z ktorého rastú cencúle. Nádherné!
Keď sa napokon rozhodnete opustiť toto čarovné miesto - Vlkolínec, rozlúči sa s vami takýto obor, ktorý sa dotýka samotných nebies.
PS: Autorom fotografií je môj priateľ...
