Aké to bolo?
S príchuťou rannej kávy na perách...
S myšlienkami,
ktoré hneď zakotvili medzi siedmou a desiatou večer...
A už je to len spomienka...
Spoveď dvoch tiel -
večných spojencov...
V dotykoch sme odovzdávali kúsky seba -
a vôbec sme nešetrili...
Uväznili sme slová -
zbytočných hriešnikov...
Prebádali všetky zákutia,
zanechali stopy na dobytom území...
Tak aké to bolo?
Odbíjanie toho neodbytného kohúta,
ktorý si neustále dokazuje presnosť -
prebralo aj posledné zvyšky
môjho spiaceho ja....
A zostal len sladkastý pocit v ústach...
Možno z cukru v káve,
možno ďalšia stopa po tvojich bozkoch...
Už to nelúštim...
Nechám plynúť deň,
aby som mohla premýšľať:
Aké to bude?
PS: Nezabudla som! :o)