Po rokoch samoty,
v zárodkoch spoznávania...
V prvých stretnutiach,
slovách,
pohľadoch,
a objatiach a bozkoch....
Tisícročné pravidlá,
umenie počúvať,
nevrhnúť sa láske rovno do dlaní....
Plynú minúty z nekonečna,
snažia sa zamotať dni,
opantať hlavu tvojimi slovami...
Nechám ich odležať v náleve plnom stretnutí....
Nepremrhám cenné úsmevy,
záchvevy kolien a otrepané frázy....
Nesnažím sa umlčať tie hlasy,
otázky hľadajúce odpovede....
A je to krásne učiť sa všetko odznovu....
Spoznávať po dúškoch,
neumárať spomienky,
sledovať oblohu,
a v hviezdach vidieť obrazce mojej fantázie....
A je to krásne,
len tak ležérne kývať času,
akoby pre mňa neznamenal nič...
Nečudujem sa,
nenaháňam deň za dňom....
Nechytám okamihy môjho života,
bolo by to zbytočné.
Po rokoch samoty,
v pokračovaní nášho začiatku,
v dúfaní,
že spoločne napíšeme koniec....
