... a v izbe,
v podkroví,
ukrytých zopár hlúpych tajomstiev...
V útrobách truhlice príbehy,
možno na tisíc a jednu noc...
Odhalili sme ich spoločne,
s úsmevom na perách,
zvedavosťou rozliatou v tele....
Niečo sa stane...
Večer...
Pri sviečke,
pod dekou
a s roztraseným hlasom -
nie sú to rozprávky na dobrú noc,
ktorými zamestnávame tlkot hodín...
Napokon zašepkáš:
Stalo sa to,
naozaj!
Mala to v očiach -
roztrúsené šťastie...
A on ho pozbieral,
zoškriabal poslednú nádej,
aby ju napokon...
Spúšťali sa ako kvapky...
Slová...
Nezáleží na tom,
z koho úst boli vypustené...
Teraz už nie...
Spoločne sme vymysleli príbeh,
dali povolenie zimomriavkám,
aby sa usadili na našich telách...
A možno sme sa trafili,
a možno to bola len bujná fantázia
dvoch ľudí...
Posledný pohľad,
myšlienka na fotografiu,
plačúcu ženu z roku 1920, na náš príbeh...
