Nozrazu jej niekto zakryl oči. Strhla sa. Prvé, čo jej prebehlo mysľoubolo, že jej chce niekto ublížiť. O malú chvíľku však začula tak dobreznámy smiech. Alan. „Vyľakal si ma!" povedala mu vyčítavo. „Nechcel som. Akoti to ide?" spýtal sa so záujmom. „Skvele! Ešte mi chýba záver, potomto všetko prepíšem do počítača a uvidím, čo z toho bude," oboznámila hoso svojimi plánmi. „Čo tak si dať malú pauzu?" položil otázku.Zahľadela sa do jeho veľkých modrých očí, pousmiala sa. „ Ale ibachvíľku!" „Aj to mi bude stačiť. Niečo som ti doniesol,"povedal veselo a z vrecka vytiahol bielu čokoládu. Milovala ju. On tovedel. Oči sa jej rozžiarili. „Vidím, že som ťa potešil." „Bieloučokoládou vždy, to predsa dobre vieš," odpovedala a už si do ústvkladala jednu tabličku. Videl s akou rozkošou si junechá rozpúšťať na jazyku. Rád ju pozoroval, len tak, bez slov. Jejtvár, pekne krojené pery, šibalské oči. „Akchceš, môžeme ísť, dokončím to aj doma," navrhla mu a sama pomalyvstávala z trávy. „Fajn, odprevadím ťa domov." Zbledla, srdce sa jejprudko rozbúchalo. Jediné čo ešte počula, bolo jej meno z Alanových úst.
„Klop,klop! Smiem?" Ani nečakal na odpoveď a už vstúpil do jej izby. „Vyzerášdobre," povedal a sadol si na nemocničnú posteľ. „Vďaka!" odpovedala.„Včera si ma riadne vyľakala. A, aby som nezabudol, pozdravuje ťaMarek. Kedy ťa vlastne pustia?" zahŕňal ju neustálymi otázkami. Bál sa,že nastane ticho a on sa dozvie niečo, čo by asi nezvládol. A ona? Natvári mala pokojný úsmev, oči ho pozorovali a ústa reagovali na každúotázku. Nechápal. Ako môže byť taká pokojná? „Si v poriadku?" spýtalasa ho zrazu. „Áno! Prečo? Máš pocit, že nie?" Znepokojnel. „Nie, len siakýsi zvláštny. Takéhoto ťa nepoznám. Keby sa niečo dialo, povieš mito, však?" položila mu otázku. Rýchlo prikývol. Usmiala sa. „Alan...,"povedala jeho meno, no zrazu prestala. Dlho naňho pozerala, kým sa opäťozvala. „Som v poriadku, neboj sa."
Posledné slová, ktoré sa mu preháňali hlavou. -Som v poriadku- Klamárka! Tak prečo teraz nie je s ním? Malstudené ruky a hlas sa mu triasol. Nemyslel si, že to bude také ťažké,že znamenala preňho až tak veľa. A on stál pred ľuďmi a musel niečopovedať. V očiach mal strach a slzy. Bál sa. Bál sa týchočí, ktoré ho pozorovali, čakali, čo o nej ešte povie. Bál sa týchnádherných chvíľ, ktoré ho napádali vždy, keď na ňu myslel. Áno, životide ďalej, treba sa nadýchnuť a povedať si, že nikdy nie je tak zle,aby nebolo ešte horšie, že po zlých dňoch prídu tie lepšie. Aké sprosté frázy! A bolo po všetkom, po jeho snoch.
Zovrela mu ruku. „Ešte stále na ňu myslíš?" opýtala sa potichu. „Prepáč, ja.." „Neospravedlňuj sa, to je v poriadku," skočila mu do reči. Spomenul si. Áno, po zlých dňoch prídu vždy tie lepšie. A on bol vďačný osudu, že stretol JU. Novú nádejna nový začiatok. Ešte sa nevyliečil no vedel, že s JEJ pomocou dokáževšetko. Myslieť na minulosť, no zároveň sa tešiť z prítomnosti...
Podľa skutočnej udalosti
