Diel 1
Osud vám do cesty denne postaví tisíc osôb, ktoré ste ešte pred pár minútami ani nepoznali. Úplne stačí, ak cestou do školy, práce či za kamarátkou nastúpite do preplneného autobusu. Pred očami sa vám naskytne defilé tvárí. Každej patrí jeden osud, jedna ľudská povaha.
Ak sa na vás zamračí tá žena sediaca hneď pri okne, neznamená to, že vyzeráte hrozne a ste jej vrcholne nesympatický. Možno mešká do roboty a navyše sa jej stihli roztrhnúť pančucháče. Takáto situácia sa mi v autobuse stáva často, no vtedy nahodím výraz tváre 236 s názvom Ľadová kráľovná. Ani si neuvedomím, koľko ťažkostí sa za tvárou tej ženy môže skrývať.
A čo ak sa ten chlapec vedľa vás náhodou milo usmeje? Nežným polovičkám sa rozbúcha srdce-samozrejme, ak je to ich typ- a hneď si predstavujú romantickú večeru pri sviečkach či príjemné posedenie v nejakej zastrčenej kaviarni. Áno, to je tá príjemnejšia situácia. Hrozné však býva prebudenie z nej. Žiadna z nás dám si nechce ani len predstaviť, že ten úsmev patril žene, ktorá stojí hneď vedľa vás a vy ste si ju ani poriadne nevšimli. Myslím, že niečo podbné platí aj v prípade, že by išlo o pána, ktorému nádej spľasne ako bublina.
A potom sú tu ešte ľudia, na ktorých väčšina mladého sveta s radosťou zabúda. Do autobusu nastúpi staršia pani s jednou francúzskou barlou v ruke. Poobzerá sa po autobuse, no nikoho ani len nenapadne, aby vstal a uvoľnil jej miesto. Zvláštne, že z niektorých mozgov úplne vymizlo slovo: slušnosť. Asi pred rokom som cestovala v autobuse, keď doňho nastúpila útla babička. Zastala hneď vedľa mňa a oči uprela na dievča, ktoré pokojne sedelo so slúchatkami v ušiach. Akoby ani riadne nevnímala svet okolo seba. Nebola som jediná, ktorá si pozorne všímala túto situáciu. K mladému dievčaťu sa otočil starší pán. Nič jej nepovedal. Pozrel sa na babičku, a tieto slová adresoval jej: "Je hrozné, že dnešná mládež nemá už žiadne slušné spôsoby, a nechá staršieho človeka kľudne stáť!" Avšak slová netrafili do čierneho. Dievča nereagovalo. "Haló!" povedal pán a pohľad uprel na tú ignorantku. Už som si myslela, že ani to nezaberie, keď sa z úst toho nevšímavca vydralo: "Veď dobre, nie som hluchá!" Zobrala tašku, ktorú mala položenú na kolenách, prehodila si ju cez plece a konečne vstala. Videla som na tvári toho staršieho pána nesmiernu spokojnosť.. Áno, bolo to opäť jedno z malých víťazstiev na tomto svete. Babička sa posadila a milo sa usmiala na muža, kotrý jej takto pomohol. Spokojne som sa pousmiala a vystúpila som z autobusu, ktorý zrazu zastal na mojej zastávke. Bol to dobrý pocit vidieť na tvári dievčaťa kyslú masku, a ešte lepší pocit, keď som videla úsmev babičky.
Toto je len zlomok z ľudí, ktorých môžete stretnúť v autobuse, a zlomok situácií, ktoré nikde inde nezažijete.
