Prvý deň v škole sa vraj začína zápisom, jedny majú šťastie a tí druhí si postoja ešte pár hodín v rade. No to ešte ani zďaleka nie je všetko, čo na vysokoškolského nováčika môže číhať. Čo keby sa to všetko začalo takto: Držiac v rukách potvrdenie, v ktorom vám oznamujú, že ste jedným z „vyvolených," ktorým je umožnené zažiť pravý, študentský život, sa domáhate svojich práv. S úsmevom na perách, s chuťou zažiť niečo nové sa ocitnete v priestoroch, kde sa to všetko začne. Oslavy na chodbe, kde každý spozná každého, učenie sa až kým nezakikiríka kohút a z vás sa nestanú závisláci na hnedej tekutine - káve.
Vzduch je nasiaknutý niečím novým. Po chodbách sa ešte zázrakom nerozlieha smiech a krik. Parfumy sa zatiaľ nemiešajú s vôňou neidentifikovateľného jedla, ktoré iste pripravil nejaký „šéfkuchár." Noví ľudia, nový život, ale hlavne - bez rodiny. Až kým sa nestane niečo, čo takúto ešte zatiaľ krehkú predstavu neprevráti celkom naruby. Piatok, 10:00 niekde v Bratislave. Prvé miesto, na ktoré sa sústredí všetka pozornosť študenta je vrátnica. Miesto, kde sa dozviete všetko, aj kde sa nachádza ubytovacie oddelenie. Prv než sa dočkáte vytúženého kľúča vás čaká neuveriteľné množstvo papierovačiek a státie v rade. Potom to už všetko ide rýchlo. Až máte pocit, že sa už nič nepredvídateľné stať nemôže. Chyba! Pred vami sedí milá postaršia dáma, ktorá sa tvári naozaj priateľsky, akoby ju to neustále kontrolovanie papierov a tlačenie kartičiek ešte stále nenunavilo. Pomaly si idete sadnúť k jej stolu, no vaše koleno sa akosi zabudlo vyhnúť jednej prekážke - rohu stola. Z očí vám vytrisknú slzy a zrazu vami prebehne tá známa smiešna bolesť, ktorá vás núti buď plakať alebo sa smiať. Tak to bolo aj s ním. Napokon sa ukľudnil a už pokojne sedel na svojom mieste. Papiere boli v poriadku, kartička s číslom izby sa už tlačila. Už pred sebou videl izbu, miesto, ktoré sa malo stať jeho dočasným domovom. Otvoril si, vošiel dnu a zostal na mieste stáť, dve postele, obe obsadené a po tretej akoby sa zľahla zem a akoby to nestačilo - nikde nikoho nebolo. Potom prišlo rozhodnutie. Na papierik napísal odkaz s menom, s opisom problému, kotrý zrazu nastal a s ešte jednou dôležitou informáciou - že ide na nákup do Tesca, no keď sa vráti, môžu sa porozprávať. Dúfajúc, že počas jeho nákupu sa to vyriešilo, vrátil sa na internát, otvoril dvere, no všetko bolo tak, ako keď odchádzal. Zaklopal na vedľajšie dvere. Tie mu otvoril mladý chalan. "Čau, vieš, mám taký menší problém..." Chlapec ho prerušil: "Ja ti nerozumieť. Ja byť z Belgicko." A tak sa začala koverzácia v anglickom jazyku. Ani tá sa však neskončila veľmi pozitívne. Mladý belgičan mu zatvoril dvere pred nosom s tým, že to nie je predsa jeho problém. Vrátil sa do izby, kde mal odložené veci a až tam si všimol, že na papieriku s odkazom je niečo dopísané: "Ahoj, môjho spolužiaka ubytovali len pár dní pred tebou, no tiež sa bude musieť odsťahovať, pretože namiesto neho tu mám mať nejakého chlapca z Rumunska. Choď na ubytovacie oddelenie a tam si zisti, čo máš robiť." Tak na to by teda sám neprišiel! Otvoril dvere ubytovacieho oddelenia rozhodnutý čo najskôr niečo urobiť s jeho ubytovaním. Ani sa riadne nepohol a postaršia pani ho hneď spoznala. Milo ho usadila a vysvetlila mu, že došlo k "maličkej" chybyčke, ktorú však hneď napravia. Do rúk mu dala kľúč a s úsmevom na perách ho vyprevadila. "Konečne", vydýchol si. Zobral do rúk tašky a pohol sa smerom k už tak vytúženej izbe. Zastal, položil tašky, strčil kľúč do zámku a potočil. "Počkajte, počkajte, tu nemôžete bývať," zakričala naňho nejaká neznáma pani. Vzdychol si. Horšie to už byť teda ani nemohlo! "Poďte so mnou, ubytujeme vás inde". Ubytujeme vás - to už počul niekoľkokrát a stále sa toho akosi nedočkal. Dolu schodmi, vľavo, rovno... Až napokon pred ním stál nejaký pán. "Čau, ja som Števo, robím tu údržbára a istý čas to tu spolu budeme musieť vydržať. Mám len dve pravidlá. Prvé - zamykaj dvere, lebo nám sem chodia zlodeji," povedal a veľavravne položil ruku na dvojplatničku položenú na chladničke. "No a druhé pravidlo - udržiavaj čistotu. To je asi tak z mojej strany všetko. Nuž teda, vitaj," povedal a podal mu ruku. Toto "spolubývanie" malo trvať do stredy. Až napokon z toho bol štvrtok a piatok. Nič sa nedialo. Až to prišlo... Pondelok... Spolužiak mu navrhol, aby sa presťahoval do jeho izby, pretože on ešte nemal žiadneho spolubývajúceho. Skvelý nápad, no s jedným háčikom. Tak spoločne navštívili ubytovacie oddelenie a hodili psie pohľady na tú milú postaršiu pani, ktorá im vysvetlila, že tam byť ubytovaní nemôže, lebo je to doktorandský blok. Z toho tiež vyplynulo, že aj jeho spolužiakovi hrozil vyhadzov. Ale všetko má predsa dobrý koniec.... Teta im napokon tú izbu pridelila, no s poznámkou, že to nebude na dlho... Čo tam po tom! Hlavné bolo, že sa to aspoň dočasne vyriešilo... DOČASNE...
