Áno, patrím žiaľ k tým ľuďom, ktorí sa nenaučia dať si veci na jedno miesto. Priznám sa, že občas sa mi to vypomstí. Tak to bolo aj v stredu. Jeden z tých upršaných dní, kedy by chcel každý zostať najradšej doma. No žiaľ, pre pracujúceho či školopovinného človeka to nie je možné. V ruke som už zvierala čipovú kartu, ďakujúc v duchu mamine, že mi ju ráno strčila do tašky.
Konečne! Po päťminútovom čakaní prišiel autobus. No nasledovalo obrovské sklamanie po zistení, že tým by som sa do školy asi nedostala. Otvorili sa dvere, pred ktoré sa nahrnulo množstvo ľudí. Sledovala som, ako sa miesto v autobuse pomaly zapĺňa. Ešte dvaja ľudia. „Prosím si dobiť za dvesto," povedala asi dvadsať ročná bruneta. Vodič autobusu od nej vzal peniaze. „Priložte kartu k prístroju," odpovedal jej a usmial sa.
Snímač čipovej karty zapípal. Nedobila sa však čipová karta toho mladého dievčaťa, ale muža, ktorý stál za ňou. „Prepáčte, no dobili ste si kartu za moje peniaze", zareagovala dievčina. „To som nevedel. Ja som však nechcel dobiť kartu." „Mohli by ste mi dať peniaze na dobitie tej mojej, a tým to bude vyriešené," snažila sa brunetka. „Ja tu však so sebou nemám žiadne peniaze. Pozrite, ja som vás nežiadal o dobitie karty. Na takéto veci nemám čas, ponáhľam sa," hovoril rýchlo. „Vráťte tej slečne peniaze," zamiešal sa do rozhovoru už aj vodič. Cestujúci toto divadlo sledovali so značným záujmom. „Mám vám to povedať po nemecky? Nemám zo sebou peniaze a navyše, nežiadal som o dobitie karty. Už mám toho po krk, pôjdem iným spojom", ako hovoril vystupoval z autobusu a rozbehol sa preč. Dievčina tam zostala bezradne stáť, zjavne nečakala, že sa to takto môže skončiť. „Nič si z toho nerobte, nastúpte, ja vám tu kartu dobijem," povedal po chvíľke vodič. -Gentleman- pomyslela som si. Po autobuse sa rozliehal šum, aj ľudí na zastávke toto divadlo spojilo a začali rozoberať celú situáciu. Vodič zatvoril dvere a autobus sa pohol.
A ja som sa opäť utvrdila v tom, že lož má krátke nohy zjavne len v rozprávkach.
