„Mami, mami... ja chcem tohto huňatého," zapišťalo detským hláskom asi päťročné dievčatko s plavými vláskami a veľkými modrými očkami. „Aj ja, aj ja!" pridala sa k nej jej sestrička. Vysoká žena s ostrými črtami tváre na ne láskyplne pozrela, sklonila sa k nim a s milým úsmevom povedala: „Keď budete dobré, kúpim vám ich." To deti ihneď upokojilo. Už ani raz nemukli. Vstala a pozrela sa okolo seba, či nevzbudili priveľký rozruch. Vedela som, že si všimla môj pohľad, no rýchlo odvrátila zrak a ďalej sa venovala nakupovaniu. Nie, nebola ničím zvláštna. Až dovtedy, kým som si nevšimla celú jej postavu. Ošúchaný kabát, zodraté čižmy, nohavice a sveter, ktorý by sa podľa niektorých do tejto doby vôbec nehodil. Vedľa nej stáli zjavne jej dva najväčšie poklady. Dvojičky. Nie, to bol úplne iný obraz. Nové oblečenie, vzorne učesané vlásky a vysmiate tváričky.
Žena sa načiahla a z regála zobrala dvoch huňatých plyšových psíkov. „Ja budem mať psíka, budem mať psíka!" rozkričalo sa od radosti dievčatko. „Aj, ja,.. Aj, ja!" „Tak už poďme, máme málo času," opäť sa im prihovorila mama. Pohli sa. „Pozri na toho macka," ozvalo sa dievčatko a potiahlo mamu za rukáv kabáta. Zastala a obzrela sa. „Áno Miláčik, ten je naozaj krásny, no ty už máš predsa psíka." Poslednýkrát pozrela na macka a pomyslela si: -Možno na Vianoce- Pohla sa, no v tom do niekoho vrazila. Nízka pani, ktorá sa stala obeťou obyčajnej nehody si chladne premerala mamu dvoch plavovlasých anjelikov. „Kde máte oči? Neviete dávať pozor kam kráčate? Pozrite sa, čo ste urobili...Mám nové čižmy a vy mi ich hneď zašpiníte... Viete vy vôbec, koľko stáli? Samozrejme, že nie! Akoby ste už len vy mohli? Uhnite mi aspoň s cesty," slová sa z úst tej namyslenej fifleny len tak rinuli. Žena sa odstúpila, nezmohla sa ani na jedno slovo.
„Mami?" spýtala sa plavovláska. „Áno, Srdiečko?" „Prečo bola tá teta na teba taká zlá?" Čakala som, čo na to dcérke odpovie. „Vieš, niektorí ľudia nevedia, čo hovoria. Ona to tak nemyslela," snažila sa uspokojiť detskú zvedavosť.
Nikto nevie byť krutejší, než samotný človek, ale kým nás má kto pohladiť, máme všetky bohatstvá tohto sveta. Aj keď to znie ako tisíckrát obohrané klišé...
