Ešte pár krokov a prichýli ma teplo domova, miláčik rodiny (yorkshirský teriér)- šťastný, že ma po hodine opäť vidí- a starká. „You look so beautiful tonight...," znie spevákov hlas. Jasné, opäť jedna z tých piesní, ktoré sa o pár dní stanú hitmi roka. No potom moju myseľ zamestnalo niečo iné- ľad. Obrovský zmrznutý fľak na chodníku ma upozorňoval na to, aby som si dala pozor, inak skončím na zemi. Poobzerala som sa okolo, hľadajúc stratégiu, ako to nebezpečenstvo obísť. Zrazu som si však uvedomila, že na bielom snehu sa čosi černie. Zvedavo som zaostrila zrak, zohla som sa a zobrala do rúk jeden z tých technických výdobytkov dnešnej doby- mobil, dokonca jeden z tých najnovších. Skvelé! To bolo prvýkrát, čo som niečo našla. Vyskytol sa tu však menší problém - nefungoval. Buď je mokrý, alebo je na vine baterka.
Vbehla som do domu, položila mobil na radiátor a čakala. Večer som sa ho snažila oživiť. Márne! V tom mi to napadlo- bratrancova nabíjačka! Samozrejme! Už mi bolo jasné, že službu vypovedala baterka.
Zapla som nájdený poklad. A na obrazovke sa objavilo: „Kód PIN:" Ďalší problém! Ako mám vedieť, aký má PIN? Vytiahla som kartu a vložila doňho svoju. Prvé, čo ma napadlo, bolo prezrieť zoznam telefónnych čísel. Nič. To znamená, že si ho môžem nechať? Ako ho mám vrátiť, keď neviem, komu patrí? A chcem ho vrátiť? Dilema...
Začali sa vo mne biť dva rôzne pocity. Česť a chamtivosť. Niečo ako novodobý Hamlet, ale s otázkou: „Vrátiť či nevrátiť?" Resp. nájsť majiteľa mobilu. Áno, uvedomovala som si, že by som skákala po strop od radosti, keby mi niekto zavolal a oznámil , že našiel môj mobil. No jednak vo mne zostávalo isté váhanie.
Tomu bol však koniec s príchodom mojej tety, ktorej som porozprávala o mojom zázračnom dni. Potom však nasledovala otázka, ktorú som nečakala : „Čo s tým chceš robiť?" Netušila som, ešte stále sa vo mne odohrávala bitka. „Počkám na teba v aute päť minút, môžeme zájsť do jednej z pobočiek a dať zistiť majiteľa." Áno, vyhrala tá stránka s názvom: Vrátiť!!
Nasadla som do auta a nechala sa odviezť na miesto, kde mala byť rozlúštená záhada s názvom: Kto je majiteľ? A tak sa stalo... Našiel sa, a vo mne sa zrazu usadil dobrý pocit, že som sa rozhodla tak, ako som sa rozhodla.
Myslím, že majiteľ aj ja budeme považovať deň, kedy som mu mobil vrátila za šťastný.
