Prestávka! Niečo, po čom som túžila celých štyridsaťpäť minút. Pozriem na neprijatý hovor, ktorý mi pripravil horúce chvíle. Kamarátka. Prezvoním. A ona v zapätí volá naspäť. Nasleduje banálny rozhovor, až kým neprídeme k dôvodu, prečo mi vlastné volá. Potrebovala postrážiť malého plavovlasého anjelika. Samozrejme, že súhlasím. Prečo nie? Deti mám predsa rada.
Takže hneď po škole sa mohla začať moja cesta ku kamarátke, ktorá ma už netrpezlivo očakávala.
Dostávam posledné inštrukcie o tom, kde sa čo nachádza, že malá zaspala len pred chvíľkou, čo má papať, keď sa zobudí... Všetko mi je to jasné, nestrážim ju predsa prvýkrát, no aj tak si to vypočujem. Kamarátka odišla. Zostala som sama so zapnutým televízorom a spiacou krásavicou v detskej izbe (pravdepodobne spiacou).
Práve bežala nejaká detektívka schyľovalo sa k rozuzleniu celej záhady. Dvere do detskej izby sa pomaly otvorili a v nich sa objavila...Nie, žiadna vrahyňa, ale môj plavovlasý anjelik. Usmiala sa na mňa a detským hláskom mi oznámila, že je smädná. Vstala som z kresla, nabrala do hrnčeka čaj a podala jej ho. Keď dopila, zobrala som jej ho a s úsmevom povedala: „A šup do postieľky." „A rozprávka?!" Odolali by ste tomu pohľadu, ktorý roztápa aj ľady? Ja veru nie. Tak mi nezostalo nič iné len rýchlo vymyslieť príbeh o princovi a krásnej žobráčke...
Posledné zaklipkanie očiek, jemný úsmev- áno, plavovlasý pokladík je už naozaj v ríši snov. Bozk na dobrú noc a môžem sa ísť do obývačky, kde mi televízor opäť ponúkne niečo zaujímavé.
Ubehla hodina a dvere sa opäť otvorili. Malá zazívala. „Vybúvaná?" spýtala som sa. Pokývala hlávkou na znak súhlasu. V náručí držala bábiku. Podišla ku mne a podala mi ju do rúk. „Ako sa volá?" spýtam sa jej. Mykne plecami. „Hmm.. Tak jej vymyslíme meno. Dobre?" Neodpovedala mi, len sa usmiala.
Čas na obed. Prihriala som zeleninovú polievku, trochu nabrala na tanier a položila pred Helu (tak sa totižto anjelik volá). „Budeš papať?" opýtala som sa. Odpoveďou mi bolo rázne nie a ako prídavok k tomu bol úsmev. V tom mi niečo napadlo. „Tak nakŕmime najprv bábiku." To sa malej výmyselníčke páčilo. Zobrala som lyžičku, nabrala trochu polievky a približovala som sa ňou k bábikiným ústam. Zamračila som sa. „Ani bábika nechce. Povedala, že ona bude papať, keď uvidí teba." Hela sa zatvárila zamyslene. No napokon zobrala do rúčky lyžicu a začala papať. Ani som sa nenazdala a tanier bol prázdny. Bola som spokojná so svojou novou metódou. Musela som však vymyslieť ďalší plán.
Dali sme spať všetky bábiky, poskladali sme stavebnicu, čítali z rozprávkovej knihy, napodobňovali zvieratká..., keď v kľúčovej dierke zaštrngotali kľúče. Mama sa vrátila.
A tým sa skončila moja niekoľko hodinová rola opatrovateľky. A musím povedať, že celkom úspešne. Už teraz sa teším na ďalšie opatrovanie plavovlasého anjelika...
