Dieťa. Tvor plný ilúzií, fantázie a nádherných snov. Televízia, zdroj rozprávok, ktoré odkrývajú čarovný svet princezien, princov, nebezpečných stríg a čarodejníkov.
Mne osobne ako dieťaťu najviac imponovali rozprávky, ktoré začínali vetami: „Za siedmimi dolami a siedmimi horami, tam, kde sa piesok lial a voda sa sypala....“
Zvierala som detské pästičky, keď bojoval môj obľúbenec so sedemhlavým drakom, tešila sa, keď všetko dobre dopadlo. Ale to iste pozná každý z vás....
A dnes? Dnešná rozprávka by sa mohla začínať slovami: „Kde je, tam je.... Tam, kde sa hory a veže dotýkajú blankytnej oblohy....“ A mohla by pokračovať: „....žijú štyri dievčatá. Prechádzajú sa po malom mestečku s hrdo vztýčenými hlavami, a len kde tu sa obzrú. Človek by mal pocit, že ich okolitý svet ani zďaleka nezaujíma. Náhodnému pozorovateľovi by hlavou preblesla myšlienka- namyslené-.
Jedného dňa ich mama vyhlásila: -Môj pozdrav a pozdrav mojich dcér si musí každý zaslúžiť.- Každý? -A čo starší ľudia? – začalo sa šepkať. Odpoveď na túto otázku dostali onedlho. Keď sa povie každý, tak každý....“ A pokračovanie tejto „rozprávky“? To si môže každý domyslieť sám.
Ja som bola vychovávaná v duchu, že každý človek si zaslúži patričnú úctu. Je smutné, že každý z nás by mohol vymyslieť aspoň desať takýchto „nádherných rozprávok“, ktoré by boli „vhodným“ príkladom pre deti. Je len a len na nás, ako sa budú začínať a končiť novodobé príbehy s názvom: Život .
