Stav: 13:18. Sedela za stolom a v pokoji klebetila so starkou, bola by v tom pokračovala ďalej, keby ju v rapotaní nezastavil vyzváňajúci mobil. Už len pohľad na volajúceho ju usvedčil v tom, že sa niečo deje. Ocino. Pochopila!
Zodvihla telefón a s roztraseným hlasom povedala: „Už som na ceste!" Rýchlo zložila, navliekla na seba bundu a vybehla von v duchu porovnávajúc svoje šance na úspech.
Kríza č.1: Lapala po dychu.... Kľud! Vlak tam ešte nebol...Po tvári sa jej rozlial úsmev. Už si treba kúpiť len lístok a s pokojom Angličana čakať na vlak. Skvelé! A potom, že to nestihne...Ha!
Podišla k predajnému miestu. Nik tam nebol- zatvorené. Stolička bola prázdna. Zaklopkala na okienko a čakala. Nič, iba ticho. Nikoho nikde nebolo! To nie je dobré, to vôbec nie je dobré! A už jej bolo všetko jasné, keď počula blížiaci sa vlak. Nestihne to, ona to nestihne! Kde je tá pokladníčka, keď ju človek najviac potrebuje? Preč.
Bezmocne tam stála a mysľou jej prebehla veta: „Pa - pa vláčik!" A vlak sa s patričným rachotom pohol. Výborne...A akoby toho nebolo dosť, mobil opäť ohlásil svoju prítomnosť v jej ruksaku. Ozval sa známy hlas, a potom otázky typu: Kde si? Zase si to nestihla? A čo lekárka? Poznala to veľmi dobre... Za iných okolností by to v duchu komentovala svojským hundraním. Ale teraz? Mala chuť sa rozplakať.
Osvietenie: Ešte šťastie, že jazdia aj autobusy... Jeden dokonca o 13:50, ktorý bez problémov stíhala. Vychádzkovým krokom sa blížila k svojmu cieľu, k spáse, k...
Kríza č.2: Nastúpila, vydýchla si...A rátala zastávky, podľa ktorých mala vystúpiť. Jedna? A to ešte nevyšli z mesta. Druhá... Mykla plecami... Ocino sa pomýlil v počítaní, ktoré by zvládol aj prváčik! Pousmiala sa. A konečne: Zvolen! Srdce jej prestalo prudko biť, nastúpila dobre...Neskôr sa však zlá predtucha vrátila. Autobus totiž „zabudol" zabočiť do centra a namiesto toho si to namieril na smer Košice, Šahy. Nedýchala, v tej rýchlosti dokonca vymyslela vlastnú modlitbu, kopec výhovoriek: ako vysvetlí rodičom, že si urobila menší neplánovaný výlet, že ona za to predsa nemôže.... Jej nočná mora sa skončila vo chvíli, keď autobus zastal na nádraží vo Zvolene. Vystúpila, nadýchla sa...Bledá farba na jej tvári zahlásila ústup.
Rozuzlenie: Čo tam po tom, že nestihnete vlak, že nastúpite na iný autobusový spoj....Hlavne, že stihnete všetko, čo ste mali v pláne... Aj keď s menšími krízami, ktoré vás občas pripravia o nervy...
