„Myslíš, že sa jej to bude páčiť?" spýtala sa ma kamarátka a z krabice vybrala pletenú čiapku. Pozerala na ňu z každej strany, pritom čakala, čo jej odpoviem. Pozrela som na čiapku kritickým okom, no nezostávalo mi nič iné, len povedať: „Určite áno! Tá čiapka nemá chybu a Lucke sa bude určite páčiť." A prečo nie? Aj mne sa páčila, v taške som mala predsa jednu aj ja. „Včera som videla Lukáša, mala si počuť čo o tebe hovoril! Ten chlapec je...," zrazu zmĺkla. Pozerala sa na dvere nášho kupé, nuž som sa otočila aj ja. Vo dverách stál vysoký chlap s nedbalo oholenou bradou a prenikavými čiernymi očami. Na sebe mal dlhý ošúchaný kabát, zapnutý od hlavy až po päty. Dlhšie hnedé vlasy mu padali na plecia. Ostrým pohľadom si premeriaval kupé. „Môžem si sadnúť?" spýtal sa, keď zbadal voľné miesto. „Samozrejme," odpovedala som mu rýchlo. Neviem, no niečo ma na ňom zaujalo. Zjavne to bol obrovský kufor, ktorý pevne zvieral v ľavej ruke, akoby sa bál, že niekto príde a bude mu ho chcieť zobrať. Na tom kufri bolo čosi zvláštne, možno to boli rôzne nálepky: od zákazu fajčenia až po ohnutú zelenú palmu. Bolo to čosi, čo som videla len vo filmoch. Pousmiala som sa. Áno, jeho kufor ma fascinoval, ako aj spôsob, akým ho držal. Čo v ňom asi mal? Oblečenie?
„Pôjdeš zajtra na tú oslavu?" položila mi otázku kamarátka, čím ma vytrhla z úvah. Ju zjavne ten pán vôbec nezaujal. „Áno...Už mám pre Veroniku aj darček. O koľkej tam máme byť?" „O tretej," odpovedala. Pokračovali sme v rozhovore, no môj pohľad vždy zablúdil ku starému kufru, občas aj na tvár toho muža. „....., pretože inak by som nemala žiadny darček. Som rada, že si ma zobrala na tento výlet, ešte raz ti za to ďakujem." Vlak zastal. Boli sme konečne doma. „Naozaj nemáš za čo, nabudúce si to môžeme zopakovať," odpovedala som jej berúc do rúk všetky tašky s nákupmi. Obzrela som sa. Muž sedel na svojom mieste, zdalo sa, že pokračuje v ceste.
„Počuj, stalo sa ti niečo?" prekvapila ma kamarátka otázkou. „Nie. Malo by sa?" „Neznášam, keď mi odpovedáš otázkou. Celý čas si pozerala na ten starý kufor... To sa ti tak páčil?" Jej otázka ma zaskočila. „Áno, páčil...Ešte som taký nevidela." „Neviem, čo bolo na ňom zvláštne...Nabudúce ti taký darujem....Na povale máme pár starých kufrov, vezmem jeden a polepím ti naň také obrázky." „Fajn," odpovedala som.
Chcela som sa poslednýkrát pozrieť na kupé, možno by som videla mužovu tvár. Zastala som. Nie, muž už v kupé nesedel. Stál pred hodinami, pozeral na ne a plakal. Bola som si tým celkom istá, hoci som stála už ďaleko. Ale prečo? Na tú otázku už odpoveď nedostanem. Čo ak v tom kufri niesol svoju minulosť, či pár nesplnených snov? Keby som sa s ním rozprávala, možno by som vedela odpovede na všetky moje otázky... Ale je to len obyčajné keby... Zrazu položil kufor na zem, otvoril ho a vytiahol z neho handrovú bábiku. Pritisol si ju k prsiam. Viac som však nevidela, na nástupište prišiel ďalší vlak, z ktorého sa vyrojilo množstvo ľudí. „Ideš, alebo tu chceš zostať do Vianoc?" štuchla do mňa kamarátka, čím mi dala najavo, že tam stojím už dosť dlho a ona má toho už plné zuby. „Veď už idem!"
Vždy, keď som cestovala tým vlakom, pozorne som sledovala všetkých, ktorí nastupovali. Dúfala som, že medzi nimi ešte aspoň raz zazriem toho neznámeho. Chcela by som poznať jeho skrytú minulosť, túžby, nesplnené a splnené sny, do ktorých som nahliadla v ten neobyčajne obyčajný deň. Nezazrela som...
