Pod perinou našla pokojne oddychovať svojho malého miláčika, ktorému vôbec neprekážal otravný budík a dokonca ani nahlas pustené rádio. Zobrala Jeinu z jej obľúbeného miesta a podrobila ju pravidelnému rituálu. Rozčesala dlhú srsť a na hlávke spravila rozkošnú fontánku. A boli obidve hotové!
Pred domom zastalo auto a dvakrát zatrúbilo. Znamenie, že výlet sa môže začať! Nastúpila a Jeina si jej sadla na kolená. Zodvihla hlávku a pozrela na ňu pohľadom, ktorý hovoril za všetko. „Ja viem, že som ťa zobudila," prihovorila sa jej Nina a pohladkala svojho maznáčika. „Dobré ránko! Kde v Bratislave ťa môžeme vyložiť?" opýtala sa teta. „Aj vám! Myslím, že pred palácom to bude najlepšie, Mišo tam po mňa príde."
Cesta bola pokojná, Jeina driemala a občas sa pozrela von z okna, aby náhodou neprišla o niečo zaujímavé. Nina sa rozprávala s tetou a občas sa do rozhovoru zapojil aj Ninin ujo, ktorý šoféroval. Zrazu sa pred nimi objavila dlho očakávaná značka. „Bratislava."
Teta pozrela na hodinky. „Meškáme," povedala a pozrela sa na manžela. „Musíme ťa vyložiť pred palácom? Pozri, zastanem ti pred Tescom, zavolaj Mišovi, že si na Kamennom námestí, nech po teba príde sem", rozhodol ujo. Nenamietala. Jeina spokojne vyskočila z auta a zazívala. Nina si zobrala všetky svoje veci a teta s ujom o chvíľu zmizli. Tak tomuto sa hovorí: V cudzom meste. Pozrela na Jeinu a vzdychla si. Po mimnúte hľadania vylovila z tašky mobil a vytočila číslo svojho brata. „Ahojček! Nedostanem sa pred palác, ale práve som na Kamennom námestí... Môžeš po mňa prísť?" V jej hlase zaznela prosba. „Pozri, to nie si ďaleko. Spýtaj sa niekoho na Hodžovo námestie, ja ťa tu počkám." „Dobre", odpovedala a zložila. „Jeina, ideme!" rozhodla. Prešla pár krokov popri Tescu a zastavila prvú pani, ktorá jej išla oproti. Po rozhovore s naozaj ochotnou pani už mala ako takú predstavu, kadiaľ má ísť.
Heyudkova ulica. V tej chvíli si vôbec nebola istá, či ide správne. Zvonil jej mobil. Zodvihla. „Kde si?" Bol to jej brat. „Chceš vedieť, kde som? Na Heydukovej ulici. Idem správne?" spýtala sa s nádejou v hlase. „Ani nie, ale nevadí. Počkaj ma, o chvíľu som pri tebe!" Ani sa nestihla riadne otočiť, keď ju niekto poklepal po pleci. Mišo.
„Vravel som ti, aby si sa niekoho spýtala na cestu. Ahoj Jeina, no poď ku mne. Ty si ale krásavica!" „A mňa neprivítaš? Pekné od teba! Pýtala som sa... A takto som dopadla." „Ahoj sestrička, rád ťa vidím!" Ironicky sa uškrnula. „Tým si nie som práve taká istá." „Myslím to vážne, ale už poďme." „ A kam?" „Ku mne do práce," rozhodol. „Ukážeš mi prosím ako sa dostanem na Hlavné námestie?" Michal zastal. „Prejdeš popri tej šedej budove. Na jednom obchode uvidíš názov Alizé, no a to už si pri Michalskej bráne. Hlavné námestie potom nájdeš ľahko." „Ľahko," zopakovala. „Ak by si mala nejaké problémy, ústa máš. Spýtaš sa." „Spýtam, no momentálne mám teba." „Keď vravím, že to nájdeš, tak to nájdeš!" „Veď ja ti verím. Jeina poď, nemusíš zastať na každom rohu."
„Tak tu pracuješ?" „Prekvapená?" „Nuž, čakala som niečo iné," priznala. „To by si nebola ty! Pusti Jeinu, nech si na chvíľu ľahne na sedačku." Mišo si sadol do veľkého kresla a niečo vyťukal na klávesnici. Nina sedela oproti nemu a Jeina sa usalašila na sedačke. „Máš toho veľa?" snažila sa nadviazať rozhovor so svojim zjavne zaneprázdneným bratom, ktorý niečo neustále písal. „Momentálne dosť, ale veď to poznáš. Je predsa začiatok pracovného týždňa." „Nepoznám, užívam si totiž ešte študentské časy. Nebudeme ťa teda s Jeinou rušiť, idem na to námestie, sadnem si na kávu, pošlem pár správ, vybavím telefonáty a pôjdem s Jeinou na prechádzku po okolitých uličkách." „Ako chceš Nina. Keby si čokoľvek potrebovala, telefón máš." „Samozrejme," odpovedala rýchlo. Mišo poslednýkrát pohladkal Jeinu.
„Si smädná anjelik?" prihovorila sa Nina Jeine. Z tašky vytiahla jej misku a naliala do nej vodu, ktorú ráno nabrala do fľašky. Kúsok odliala a položila pred svojho maznáčika. Jeina sa na misku len tak vrhla. Nina si odpila z kávy a poobzerala okolo seba. Nič zvláštne. Veľa ľudí, slnko nad hlavou a električky. Jeina si ľahla do chládku a pokojne sledovala všetko okolo seba.
Hlavné námestie. Uprostred neho fontána, lavičky a dookola kaviarne a reštaurácie, ktoré vás lákajú všetkými dobrotami od výmyslu sveta. Jedna skupinka turistov strieda druhú, sprievodcovia majú čo robiť. Kým som sa ja tešila z nádherných historických budov a Jeina z tieňa, ktorý sa občas objavil na chodníku, minúta sa striedala s ďalšou.
„My sme tí Pá a Pí..." Melódia, ktorú Nina dokonale poznala a vedela, že neveští nič dobré. „Prosím," ozvala sa. „Ahoj! Kde si?" Teta. „To ti neviem povedať." Rozhliadla sa okolo seba. „Niekde blízko Michalskej brány," odpovedala napokon. „Tak sa o päť minút stretneme tam." Dohodnuté," potvrdila Nina. Jeina na ňu pozrela smutným pohľadom. „No áno miláčik, už ideme domov." Zavrtela chvostom, akoby tomu všetkému rozumela.
„Ako bolo?" spýtal sa ujo. „Skvele! Boli sme na káve, prešli sme pár uličiek, poobdivovali čo sa dalo, potom sme boli na obede a napokon sme znovu vyrazili do ulíc." Zakončila Nina rozprávanie. „Bola si aj s Miškom?" „Áno, ale mal veľa práce, tak som ho dlho neotravovala." „Ako si vedela, že trafím k Michalskej bráne?" spýtal sa po chvíľke ujo. „Lebo je to jediné miesto, kam trafím ja." priznala sa Nina.
Nina na chvíľu zatvorila oči. Ani na sekundu neľutovala, že si urobila malý výlet. Pozrela na Jeinu. Sedela, privierali sa jej oči až ju to napokon zunovalo a unavene sa vyvalila vedľa svojej paničky.
Venujem Vittorii..
