5:25- všetci sme stáli pred domom dôchodcov čakajúc na autobus. Niektorí už nervózne podupkávali, postávali z nohy na nohu, vymieňali si príbehy o inteligentných vnúčatkách.... Zrazu sa niekto pozrel na hodinky, čo okamžite vyvolalo reťazovú reakciu, no a na mojej tvári len úsmev. 5:30- autobusu ešte stále nikde, a to bol už čas, kedy sme sa mali pohnúť. Zo všetkých strán sa ozývalo šomranie a nervózni spolucestujúci sa s otázkami obracali na hlavného organizátora. 5:32- autobus konečne prišiel. Aj tí postarší cestujúci, ktorí mali barličky, ich zrazu vôbec nepotrebovali. Nahrnuli sa ku dverám autobusu, aby samozrejme obsadili tie najlepšie miesta. To na mojej a tetinej tvári vyvolalo nemalý údiv . Pozreli sme sa na seba, vymeniac si ironické pohľady. Pomaly sme sa pobrali ku dverám aj my, aby nám zostali aspoň nejaké miesta. 5:40- konečne sme sa pohli a na všetkých tvárach sa objavil pokoj. Ani vo sne by mi nenapadlo, že za desať minút sa dozviem celý program určený na mesiac. Mohla som počúvať podrobné rozprávanie o nejakom romantickom filme či relácii, kde sa stretávajú ľudia s rôznymi osudmi. Zatvorila som oči a počúvala. Bolo to niečo úžasné. Zrazu som sa dozvedela, aké trefné hlášky má vnuk jednej z cestujúcich. Hlavou mi prebehla myšlienka: „Veď je to normálne...Každá stará mama opisuje len tie najlepšie výkony svojho vnúčaťa.“
Diskusia odrazu prestala. Z ruksaku som si napokon vytiahla discman a dala si „debilizátory“- tak volá sluchátka moja mamina- do uší. 6:00- stojíme, nastupujú ďalší. 6:05- opäť sme sa pohli. V autobuse už nesvietia svetlá. V tej tme vidno len obrysy hláv a sedadiel. 6:15- do autobusu zavítali ďalší výletníci. Medzi nimi sa objavilo pár tvárí, ktoré som poznala. Pozdravila som sa. 7:00- menšia pauza pre tých, ktorí obľubujú cigaretku na dva ťahy. Ja som sa išla kochať krásami prírody. Keď som sa vrátila, popri autobuse postávali skupinky, ktoré veselo džavotali. 7:10- všetci sme si posadali na svoje miesta. Autobus sa už po neviem koľkýkrát pohol. To ešte nikto z nás netušil, že po ceste stretneme aspoň desať semaforov, ktoré nás zakaždým privítajú svojou červenou farbou. Strhla sa hádka. Ísť či neísť najprv do mäsiarne? Chytal ma záchvat smiechu, ktorý som sa snažila potlačiť. Hlavný organizátor rozhodol. Smer Jablonka. 9:30- všetci sme vystúpili z autobusu von a vrhli sa k stánkom, kde nás už so širokými úsmevmi vítali poľskí obchodníci. 14:00- koniec nášho výletu v Jablonke. Nakúpili sme naozaj všetko, čo sa len nakúpiť dalo. To bolo moje skonštatovanie, keď som okom nahliadla do kufra autobusu, no moje oči čakalo ešte jedno prekvapenie. Umelé kvety, boli zastrčené všade, kde sa len zastrčiť dali. 14:10- smer Slovensko. Prešli sme hranice Poľska so Slovenskom a po pár hodinách sme sa tak opäť ocitli na našej zemi. Pozorne som sledovala okolitú krajinu. Bolo to niečo nádherné. Lúky, druhá strana Tatier, hory....Nádhera! Začal sa rozvoz cestujúcich. Organizátor do mikrofónu zahlásil: „Ideme na Španiu Dolinu. Kto ju ešte nevidel, teraz ju uvidí.“ Nie, nie, nie...To nemal povedať. Strhla sa obrovská vlna kritiky. Predok a zadok autobusu bol najväčším vzbúrencom. Stred zostal neutrálny-tam som sedela. Ja som to považovala za výlet. Aspoň sa dlhšie povozím.
Iste poznáte vetu: „Keď oni, tak aj my!“ Nuž okrem jednej zastávky, nás čakali ešte ďalšie štyri, ak chceli vyhovieť všetkým. 18: 00 - napokon prišla na rad konečná, miesto, kde som mala vystúpiť. Zobrala som pár tašiek, vystúpila z autobusu a nadýchla sa banskobystrického vzduchu. Konečne doma! Nasýtená ďalšími zážitkami. Neľutujem, že som sa vydala na túto cestu. Práve naopak. Je to jeden z tých dní, ktoré obohatia moj život, a na ktorý budem ešte dlho spomínať.
