K turistike som pričuchla ešte ako malé dieťa. Ledva som sa vymotala z novorodeneckej perinky, už ma rodičia "ťahali" do hôr. Teda skôr niesli v detskom nosiči, ako doslova ťahali, keďže ma nepokladali za hocaký náklad, ale za svoje vymodlené dieťa. Turistikovanie sa mi zapáčilo. Kochala som sa nádhernými scenériami a lačne vdychovala svieži vzduch. Uprostred ticha prírody som mala pocit, akoby som tam patrila.
Ani som si poriadne nestihla uvedomiť, ako sa to stalo, a roky rýchlo plynuli. Musela som sa rozlúčiť s pohodlným nosením a spoľahnúť sa čisto na vlastný pohon. Spomínam si, ako sme chodili stanovať na Muránsku planinu. Každé ráno sme sa zobúdzali na budíček v podobe spevu niekoho z našich "spolustanovníkov." Mala som asi šesť rokov a doteraz to mám v živej pamäti. Rada si pripomínam aj to, že za jeden turistický výkon som dostala jednotku vlastnoručne vystrúhanú z dreva. Už mi viac nebolo ľúto, že som vyrástla z detského nosiča. Bola som na seba hrdá a chodila po táborisku so vztýčenou hlavou.
Keď sa naša dovolenka skončila a vrátili sme sa späť do mesta, pocítila som smútok. Návrat späť do civilizácie som oplakala a doteraz si pamätám, ako som plačlivým hlasom pílila rodičom uši, že chcem zasa spať v spacáku. Keď som si niečo vzala do hlavy, zväčša som to aj dosiahla. Síce s menšími obmenami, ale predsa. U nás doma bol úzus, že na rovnaké miesto dvakrát po sebe nejdeme, a tak sme nasledujúci rok zamierili do iného slovenského národného parku - do Malej Fatry.
Milá a úhľadná obec Štefanová, ktorá leží v pohorí Malá Fatra, si ma hneď získala. Páčilo sa mi aj útulné bývanie v Penzióne pod lampášom, a preto mi ani veľmi neprekážalo, že sme akurát vystihli nádherne daždivé a chladné počasie a veľa času trávili vnútri. Na žiadnu závažnejšiu turistiku sme nemohli mať ani pomyslenie. Krásne hory, ktoré ma lákali svojou tajomnosťou ako námorníka sirény, som obdivovala len z diaľky. Fascinovalo ma, ako sa nad mini vznášal opar, akoby fajčili imaginárne fajky. Všade ležali haldy blata a z oblohy sa neúnavne lialo, no akonáhle dážď trochu ustal, už sme aj so sestrou behali po okolí penziónu v gumákoch a pršiplášťoch, dokým sa zas nerozpršalo.
Ako to už býva, čas sa zväčša ponáhľa priamo úmerne tomu, ako dobre sa človek niekde cíti. A ja som sa v tichu nádhernej prírody cítila ako blcha v psom kožuchu. Čas mi plynul pomaly a rýchlo zároveň. Pomaly preto, lebo som sa nikam nemusela náhliť, a rýchlo preto, lebo som si to tam veľmi užívala. Z toho dôvodu som s vrchmi, ktoré ma vábili, uzavrela tajnú zmluvu. "Vy, hory, Malý a Veľký Rozsutec, čo sa tu vypínate a provokatívne na mňa hľadíte, tentokrát som sa vám síce na kobylku nedostala, ale ja ešte prídem a potom uvidíte," zastrájala som sa, keď som s ťažkým srdcom odchádzala.
Od môjho sľubu vrchom síce uplynulo veľa rokov, no svoje predsavzatie som skutočne dodržala. Vrátila som sa, aby som si ich navnímala z oveľa väčšej blízkosti. Nechcela som si dávať nereálne turistické ciele, a tak moja voľba padla na Malý Rozsutec. "Veď keď má v názve slovo malý, tak výstup naň asi nebude až taký náročný," vravela som si. "Na menšom z dvoch súrodencov Rozsutcov sa oťukám a keď získam trochu viac istoty, možno si trúfnem aj na väčšieho z nich." Lenže som sa prerátala. Výstup na Malý Rozsutec ma prekvapil hneď v niekoľkých ohľadoch.
Celý rok rekreačne športujem, to je fakt. Bez tréningu zameraného na získanie dostatočnej fyzickej a duševnej kapacity na niekoľkohodinové pochody náročným terénom v horúčave som však pochybovala, či výstup dotiahnem do úspešného konca. Dlhým, prudkým a tiahlym stúpaním, kde som si musela vypočítať každý krok, sa do mňa v horúcom a dusnom počasí dosť rýchlo začala zahrýzať únava. "Prečo sa tento vrch volá Malý Rozsutec?" mrmlala som cestou. "Podľa mňa by sa mal volať Pekelník. Veď vystúpiť naň je naozaj pekelne náročné."
Veľká časť cesty našťastie viedla tienistým lesným chodníkom. Koruny mohutných stromov ma chránili pred agresívnym slnečným žiarením, čo som veľmi uvítala. Cítila som sa ako kráľovná, ktorá kráča pod drahocenným baldachýnom. V osviežujúcom povetrí pri Bielom potoku ukrytom v lesnej tôni ma ovieval príjemný chládok. Najnáročnejšia časť túry však ešte len mala prísť. Keď som sa potom vynorila z lesa na prudké obedňajšie slnko, pripadala som si skoro ako nejaký upír. Páľava ma síce nemohla bezprostredne ohroziť na živote, no úplne citeľne zo mňa odčerpávala sily. V nohách som už mala slušné prevýšenie, no od dosiahnutia vrcholu ma podľa turistického smerovníka stále delilo 15 minút.
Cestou som neustále narážala na zástupy turistov a tesne pod vrcholom ich koncentrácia ešte narástla. Namáhavo som sa vliekla po hrebeni, slnko nemilosrdne pripekalo. Dostávala som sa do módu autopilota a mechanicky kládla jednu nohu pred druhú. Sčista-jasna predo mnou vyrástli holé skaliská. "A na toto mám akože ako vyliezť? Vôbec netuším, kam dať ruky a nohy, kde sa prichytiť! Jeden chybný krok a môžem sa zraniť, alebo sa zrútiť zo skál. A okrem toho, aj keď by som to vyšla, ako pôjdem taká unavená ešte aj dolu?" Myšlienky mi prebleskovali mysľou v rýchlom slede. "Veď viem, že nie je až také náročné niekam vyliezť, ale najťažšia časť cesty začína na zostupe nadol." Zamrzla som na mieste, neschopná pohybu.
V tom momente na mňa tvrdo dopadla kríza fyzických aj psychických síl. Zrútila sa z nebies s dunivým rachotom ako nejaké ťažké olovené závažie. "Teraz sa predsa nemôžem vzdať a otočiť. Moje turistické ego by nerozdýchalo, že som sa zľakla Malého Rozsutca," vravela som si. Ako som tam tak nerozhodne postávala, zhora aj zdola neustále prúdili turisti. Keď som si všimla, ako sa môj muž ledva-ledva prichytil reťaze, aby nespadol zo strmého skalnatého zrázu, moje podvedomie mi vyslalo jasné varovanie - ďalej už ani krok, treba sa vrátiť z kratšej cesty. Zavelila som teda "ideme dole" a pustili sme sa do namáhavého zostupovania.
V tom momente som sa zháčila. "Ide sa mi akosi čudne, akoby som chodila v šľapkách... Čo sa to stalo s mojimi turistickými topánkami?" vyvalila som prekvapením oči. Náročný pochod im zasadil smrteľnú ranu. "Dvadsať rokov ste mi slúžili, verne ste ma sprevádzali na každej výprave, zvládli ste ešte aj Slovenský raj a v tomto kľúčovom momente ma zradíte?" konfrontovala som svoje topánky vyčítavo v duchu. Zanovito na mňa vyplazili zničené podošvy a mlčali. "Vidíš, dobre, že sme sa včas zatrúbili na ústup," vravela som manželovi cestou. "Keby som bola tlačila na pílu a silou-mocou by sme sa driapali ďalej nahor, neviem-neviem, ako by som zišla celú tú dlhú a náročnú štreku v topánkach s odlepenými podošvami.
Rozpadnuté topánky a čoraz silnejšia únava však neboli jedinými argumentmi v prospech návratu. Uvedomila som si aj, že som úplne zle odhadla, koľko tekutín a jedla budeme potrebovať. Zväčša si takéto veci detailne plánujem a rátam aj s rezervou, no tentokrát som to totálne podcenila. Riskovať dehydratáciu či úpal sa mi hneď v prvý deň dovolenky teda rozhodne nežiadalo, a tak som sa utešovala tým, že sa do týchto končín ešte niekedy vrátim lepšie pripravená, no po skúsenosti s panickou reakciou pri strmých skaliskách si radšej so sebou vezmem niekoho, kto mi presne povie, kam mám dať nohu a kde sa prichytiť, aby som sa bezpečne dostala hore aj dole. Alebo sa jednoducho vyberiem na iný vrch a hotovo.
Malý Rozsutec sa mi teda nepodarilo vyjsť celý. Uštedril mi cenné ponaučenie a provokatívne pošteklil moje turistické ego. Ukázal mi, že aj keď som trénovaná a nie som tak celkom turistka-začiatočníčka, zdolať ho bolo nad moje sily. Aj som sa naň za tú lekciu trošku hnevala, to priznávam. Dlho mi to však nevydržalo. Rozhodla som sa, že pre budúcnosť sa budem riadiť touto skúsenosťou, vyberiem si menej náročný cieľ a lepšie sa zásobím tekutinami a jedlom.
Foto: archív autorky
