Keď sme s priateľom prehľadávali možnosti aktívneho trávenia letnej dovolenky na Slovensku, upútala nás malebná dedina vzdialená približne 30 kilometrov od Liptovského Mikuláša. Sme milovníci krásnej prírody a uprednostňujeme tiché a pokojné miesta pred hlučnými preľudnenými destináciami zahltenými turistami. Tešili sme sa, že v podhorskom prostredí necháme naše mysle vydýchnuť a načerpáme duševnú aj telesnú pohodu. Zuberec nás ihneď očaril. Boli sme nadšení tým, ako "čupí" pod horami, ktoré sa nad ním skláňajú ako nejakí strážcovia pokoja a poriadku. Mali sme smolu, že sme sa sem vybrali v čase, keď ešte platila každoročná pravidelná uzávera turistických chodníkov. Kto však mohol tušiť, že končí až v polovici júna?! Napriek tomu sme si povedali, že z dovolenky vyťažíme maximum.
Prvý adrenalínový zážitok na seba vôbec nenechal dlho čakať. Cesta autobusom z Liptovského Mikuláša do Zuberca pripomínala výčin skúseného piráta ciest, ktorý kozmickou rýchlosťou rezal jednu serpentínu za druhou a nedbal na to, že stará karosa za ním ledva "stačila s dychom". Keď sme vystupovali, ešte sa nám triasli kolená od strachu, akoby sme zbadali bájnu oravskú mátohu, ktorá straší turistov. Tú sme neskôr aj uvideli, keď na seba nabrala podobu nepriateľskej recepčnej. Zazerala na nás ako skysnuté mlieko a aj sa tak správala. Boli sme unavení a hladní, kým ona na seba nechala čakať vyše pätnásť minút a keď sme sa jej konečne dopátrali, ani sa len neospravedlnila za svoje meškanie. Pomysleli sme si o nej, že jej asi totálne chýba dar empatie a elementárna slušnosť. Neskôr sa náš dojem, žiaľ, potvrdil.
V deň odchodu sme sa veľmi ponáhľali na autobus - jediný, ktorý v to ráno išiel zo Zuberca do Liptovského Mikuláša a priamo nadväzoval na spoj do Bratislavy. Mali sme už vopred kúpené miestenky, keďže sme tušili, že vo vlaku bude plno, a preto sme ho naozaj nechceli zmeškať. Poprosili sme recepčnú, či by nemohla zariadiť, aby v deň nášho odchodu podávali raňajky o pár minút skôr. Odpovedala, že je to možné, jedine ak má záujem väčšia skupina. Tak sme sa jej spýtali, či si teda môžeme raňajky, ktoré by sme inak zjedli v reštaurácii v penzióne, zbaliť so sebou na cestu. Pri pomyslení na "jazdu smrti" všetkými tými serpentínami a pri predstave, ako s plným žalúdkom naložení batožinou futašujeme cez celú dedinu, sa nám nežiadalo ešte aj jesť v strese, či nám autobus neujde pred nosom. Pani recepčná nás však miesto ústretového gesta omráčila historkou o turistoch, ktorí si pri raňajkách nabalili proviant na celý deň, alebo robili iné manipulácie, aby mohli zjesť čo najviac. To, že my sme neboli "tí iní turisti" a že nastala špecifická situácia, a teda náš deň odchodu, jej bolo celkom jedno.
Vnímam, že slovenskí podnikatelia v cestovnom ruchu a gastre často nariekajú, že sú v strate. Pri tomto prístupe sa však tomu vôbec nečudujem. Netvrdím, že sú takí všetci, no na Slovensku, žiaľ, prevládajú práve tí, ktorí absolútne nevedia predať svoje služby a zazerajú na vás, akoby ste boli otravný druh hmyzu, čo im bzučí pri uchu a nedá sa odohnať. Ako sem potom majú prichádzať zahraniční turisti, keď tá napaprčená recepčná, čo sa ukrýva za pultom, by vydesila aj otrlého našinca?! Veď pri pohľade na ňu by pustil do gatí aj Chuck Norris! Nerozumiem, prečo táto pani recepčná išla pracovať do cestovného ruchu - odvetvia, v ktorom bude neustále v kontakte so zákazníkmi -, keď ľudí evidentne nemá rada, bojí sa ich a lepšie by urobila, keby sa zašila do kancelárie a prekladala tam papiere z jednej kopy na druhú! Tam by sa pokojne mohla tváriť ako to strašidlo a nikomu by to neprekážalo. Ona však, žiaľ, straší v Zuberci na recepcii a ak sa jej, nedajbože, odvážite niečo opýtať, vedzte, že vám otrávi krásnu dovolenku failovými zážitkami.
