Pod pohorím Tribeč sa skromne a nenápadne krčí sympatická obec. Obec opradená povesťami, úzko prepojená so známym šľachtickým rodom. No a čo? - povie si našinec. Takých máme na Slovensku habadej. Veď to nie je žiadne terno! Lenže nedajme sa pomýliť.
Na Slovensku by sme pravdepodobne nenašli ďalšiu neveľkú obec, na území ktorej sa nachádzajú hneď dva kaštiele a hrad z obdobia dávnych dejín staroveku. A zrejme nejestvuje ani iné miesto, rozlohou podobné Oponiciam, kde môže návštevník vidieť knižnicu a 17-tisíc kníh v zachovanom stave z pôvodného obrovského fondu asi 30-tisíc.
Kto má najväčšie atrakcie obce "na svedomí"? No predsa Apponnyiovci - šľachtický rod, ktorý sa v Oponiciach usídlil a dokonca si podľa maďarského názvu obce zmenil meno, čo sa v histórii považuje za zriedkavý jav. Hlavne ich zásluhou sa pri bližšom pohľade na históriu obce zvedavému turistovi odhalí nejedno pikantné tajomstvo.
Pravdepodobne jednou z najreprezentatívnejších stavieb v celej obci je Chateau Appony. Jej usporiadanosť bije do očí ešte o to viac, keď vyjde najavo, že pôvodne bola v dezolátnom stave, no vďaka úsiliu jednej súkromnej firmy sa ju podarilo zachrániť (však načo by sa o záchranu usiloval štát... hm... ten má deravé vrecká a peniaze sa strácajú ... my vieme, kam). Neprispôsobiví občania z okolia túto pamiatku, kým ešte bola opustená a ponechaná svojmu neblahému osudu, našťastie nerozkradli úplne, aj keď, žiaľ, bez "obetí na životoch" sa to celkom nezaobišlo.
Nie, nie, netreba sa ľakať. Nešlo o životy ľudské, aj keď dramatický príbeh šľachtického rodu z Oponíc má v sebe aj príchuť krimi. Ale o tom až neskôr. Vráťme sa späť k Apponyiovskému sídlu. Na veľké sklamanie všetkých nadšencov literatúry a knižníc došlo k "obetiam na životoch" vo fonde Apponyiovskej knižnice. Utrpel nevyčísliteľne veľké straty, keď z neho zmizla viac ako polovica publikácií, medzi nimi aj vzácne prvotlače, takzvané inkunábuly. To boli "knihy", ktoré vlastne v pravom zmysle medzi knihy nepatrili, pretože boli celé napísané ručne, keďže vznikli ešte pred vynájdením kníhtlače. K drahocenným literárnym klenotom Apponyiovskej knižničnej zbierky patrila aj Gutenbergova 42-riadková Biblia, ktorá sa, žiaľ, záhadne stratila v nenávratne.
Možno si niekto kladie otázku, ako sa vôbec niečo také mohlo stať. Nuž, v časoch neslávne minulých vznešené priestory šľachtického sídla slúžili ako - a teraz pozor, citlivejšie povahy si prosím, radšej sadnite - skladisko, respektíve akási špajza na uskladnenie rôznych potravín. Do týchto priestorov si mohli dedinčania chodiť podľa ľubovôle a odniesť si, čo sa im zachcelo - nikto ich nestrážil. A tak kadektorá kniha nevyčísliteľnej hodnoty "pošla" na účely toaletného papiera či obalu na zabíjačkové maškrty. Brr, až mi husia koža naskakuje, keď si na to pomyslím! Taká hrozná potupa!
Keď už spomínam potupu, tej sa dočkala nielen časť knižničného fondu, ale aj drahý stôl v knižnici Apponyiovcov. Došlo k nej počas vystúpenia vtedy veľmi žiadanej extra sporo odetej exotickej tanečnice Josephine Bakerovej. Tú si šľachta pozvala, aby rozprúdila zábavu na jednom z mnohých finančne značne náročných večierkov v sídle Apponyiovcov. Zábavu skutočne rozprúdila, a to až do tej miery, že stôl celkom zničila svojimi opätkami, keď naň vyliezla a tancovala na ňom. A tak musel byť nevyhnutne "degradovaný" na stôl biliardový, aby tú potupu zamaskovali.
Kto má rád emóciami nabité príbehy, ten ocení, že porozumenie u Apponyiovcov hľadal Thomas Cardeza, istý zámožný občan z Ameriky, ktorý ako jeden z mála prežil zrážku Titanicu s ľadovcom. Zo skazy parníka, ktorý v tej dobe považovali za nepotopiteľný a pre smotánku predstavoval synonymum prestíže, sa tento občan a jeho matka usilovali vytrieskať peniaze tým, že sa pokúsili spáchať poistný podvod.
Ešte pred nalodením na Titanic si Cardezovci poistili svoju "skromnú" batožinu v počte "nepatrných" takmer dvadsať kusov, za astronomickú sumu, a potom tvrdili, že ich kufre klesli na dno ľadového oceána a s nimi aj všetky "extrémne dôležité veci dennej potreby" typu šperky, drahé oblečenie a podobne. V skutočnosti nasadli do záchranného člna a celú "príručnú batožinu", služobníctvo a psa vzali so sebou, čím zapríčinili, že miesto 65 pasažierov sa na tento čln dostalo iba 40. Týmto svojim počinom budili všeobecné pohoršenie, a možno aj preto vyhľadal Thomas Cardeza útočisko u Henriho Apponyiho.
Ako sa hovorí - vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, a to platilo aj o známosti Henricha Apponyiho a Thomasa Cardezu. Obaja vášnivo milovali lov, cestovanie do vzdialených končín zemegule, bohémsky životný štýl a drahé večierky. Na týchto šľachtických zábavkách sa nielen zvŕtali tie najžiadanejšie tanečnice (a ničili pri tom drahé stoly), ale napríklad na nich používali pozlátené menu. Tie vraj po skončení každého "šľachtického mecheche" putovali rovno do koša. Veru, nejeden finančne gramotný, racionálne uvažujúci človek, ktorý myslí na budúcnosť, by zaplakal nad ich rozšafnosťou a ľahkomyseľnosťou. A skutočne, ani veľkopanské spôsoby grófa Apponyiho nemali nekonečné trvanie...
To, ako skončil príbeh posledného grófa Apponyiho, aké zaujímavosti môže turista objaviť v letnom sídle Apponyiovcov, a prečo sa oplatí vyškriabať sa k miestnej ruine, prezradí ďalšie pokračovanie blogu.
