Prepadla ma kancelárska nuda.Z tohto stavu často vznikajú nečakané nápady. Tento vo mne dozrieval už dlhší čas.
Dnes som sa teda odhodlala prekročiť sféru komfortu a pohodlnosti.Ráno bolo jesenne mrazivé,až tuhli netrénované údy.To však odhodlanie nezlomilo.Cesta sa zastrájala prudko stúpajúcim sklonom a čelo mi chladili potôčky potu. Kancelárska diagnóza sa nezaprie,a tak sa intervaly medzi nádychom a výdychom priepastne skracovali.Cesta bola lemovaná zaujímavými fenoménami náhodných stretnutí.Najviac mnou vnútorne pohla vidina rachiticky vychudnutého behača ultra vzdialeností. Bol desivo inšpiratívny aj keď odstrašujúci. Nohy mal hrúbky môjho zápästia.Jeho telesná škrupinka sa behavo niesla priestorom. Au,ozvali sa kríže skúšané tiažou váhy môjho tela.Musela som zosadnúť,lebo príliš lipnem na stave bez zranenia pádom. Extrémy terénu sa pravidelne striedali a únava narastala. Našťastie už som nebola ďaleko od cieľa. Z centra Bratislavy som na Pezinskú babu na vlastný pohon dorazila za slušné 3 hodky.
Na čo nečakané som pri prekračovaní svojej sféry komfortu prišla?Že ľudia športujú,aby mali ospravedlnenie. Šport je vysoko egoisticko-narcisticky zameraná činnosť,ktorá vedie k pocitu osamelosti. Áno,je správne zušľachťovať sa.Športom sa to nedeje,pretože tam ide úplne do úzadia sociálny rozmer (v popredí je telesný výkon a postreh) a tiež intelektuálne-spirituálny rozmer v prospech telesného.Človek pri športe "odhadzuje" kus seba.Strata je vždy strata,hoci by to aj boli "nadbytočné" kilá. Šport je v podstate únikom pred realitou.Utekáme pred napätím vo vzťahoch,pred sociálnym tlakom a podliehame predstave,že máme byť iní,ako sme.To je akoby sme odmietali samých seba.Prekračujeme a posúvame svoje hranice.Len viac zneistieme a necháme druhých,aby ich narúšali tiež.Kedy dospejeme do štádia dokonalého šťastia a spokojnosti?Keď nadobudneme sebaistotu,že neexistuje dôvod,aby sme sa menili.Mne dnešná výprava pomohla učiniť dôležitý krok späť na tejto ceste sebaprijatia.
