Je samota démon?

Písmo: A- | A+

V dnešnom svete už nie je in. Pomaly sa premenila na vetrom ošľahaného strašiaka, ktorý stojí osamelý ako kôl v plote. Démonizovaná samota.

Predstavujem si ju ako ošumelú drevenú figúru, ktorá sa týči uprostred rozľahlého poľa a jedinou jej úlohou je odplašiť vtáctvo, čo pustoší úrodu. Fúka silný vietor, kníše ju zo strany na stranu a ona vrávorá ako opilec. Hávy, do ktorých ju niekto odel, plantajú v poryvoch nepriaznivého počasia. Realita?

Prídem k nej bližšie a zistím, že skutočnosť je iná. Z diaľky taká desivá a odpudivá, studená a strašná môže byť z blízka prijímajúca, vrelá a obohacujúca. Nikdy by som neverila, že samota a odlúčeniu môžu zbližovať, no je to tak, aj keď sa to možno na prvý pohľad javí ako oxymoron.

Ticho je najlepší priestor nechať naše myšlienky "prehovoriť". Síce mi samota nie je práve pochuti, no niekedy ju zámerne vyhľadám, ba dokonca sa jej snažím vystavovať na pravidelnej báze. Ničo ako psychohygiena. Len vtedy si uvedomujem nové súvislosti, jednotlivé dieliky puzzle ľudskej existencie, ktoré patria k sebe. Sú to chvíle, kedy sa tiež dostávam do kontaktu so svojimi emóciami. Učím sa napríkald prežívať smútok a plakať. Možno sa začudujete, že veď plačeme úplne spontánne, no nie vždy je to tak. V návale povinností a impulzov z vonkajšieho sveta na to "nemáme čas". Stisneme pomyselný gombík PAUSE a odsunieme to na neskôr. Tak ako ste na rádiu nemohli mať dlhodobo stisnuté tlačidlo PAUSE bez toho, aby sa porušila jeho jemná mechanika, tak by sme nemali pravidelne "zmrazovať" náš smútok, Potlačené negatívne emócie majú tendenciu somatizovať a môžeme ostať nepríjemne prekvapení, v ktorých sférach telesného zdravia sa objavia trhliny. Ja osobne sa preto snažím "prinútiť" sa prežívať ich "tu a teraz". Rovnako ako vypijem svoj pomyselný kalich horkosti až do dna, do tej miery intenzívne viem precítiť radosť. Taký je skrátka kolobeh života. Ak ste sa práve ocitli v bačorine beznádeje, čochvíľa a postupne sa na tento marazmus budete pozerať z vtáčej perspektívy.

Veľa času venujem behu či horskej cyklistike, kedy som hodiny sama. Šport vraj zbližuje ľudí, prehlbuje vzťahy a obohacuje novými známosťami. A niekedy sa tou "novou známosťou" môžete stať pre seba vy sami. Ja som vďaka športu, a teda aj samote, získala lepší vzťah k sebe. Začala som si užívať ticho a to, že na pár hodín nikto nie je v mojom okolí. V súčasnosti totiž trávime sami so sebou veľmi málo času. Presne ako znel slogan v tej známej reklame na záchodový papier - Na záchode nie si sám, je tam s tebou Harmasan. Všade sú s nami smartfóny, smarthodinky, MP3 prehrávače, televízory, notebooky, vizuálny smog... Možno sa to nezdá, no ak nám niečo chýba a nemôžeme to mať, ešte to neznamená, že nás tento diskomfort ochudobňuje. Ak napríklad idem na bicykel bez slúchadiel v ušiach, zrazu počujem upokojujúce zvuky lesa. Ak sa nemôžem stretnúť s niekým, koho túžim vidieť, môžeme si často volať a písať. Síce to nie je to isté, ako keby sme sa skutočne stretli, ale takáto v dlhodobom horizonte chvíľková "nepriazeň osudu" zaručene preverí náš vzťah. Ak sme sa báli, že sa medzi nás vkradne odcudzenie, lebo nie sme spolu fyzicky, môžeme byť prekvapení zistením, že samota len upevnila naše puto. Neboli sme síce spolu fyzicky, ale myšlienkovo a emocionálne.

Ešte stále démonizujeme samotu? Radšej k nej suverénne prikročme a zistíme, že to nie je žiadny strašidelný démon, ale iba vystrašený vrabček, ktorý hopká na tenkých nôžkach a zbiera odrobinky našej pozornosti, aby neumrel hladom. 

Skryť Zatvoriť reklamu