Keď som premýšľala o tomto príspevku, veta, ktorá mi prebehla v mysli znela "nech sú ženy ženami, mamami na plný úväzok a muži mužmi, otcami s individuálnymi osobitosťami tela." Dokážem intuitívne vycítiť, kto sa trápi pre "nedokonalosti" svojho tela, lebo tým sama prechádzam. Zacyklení hľadáme východisko. Diétujeme, športujeme, platíme vstupné do posilňovní a niektorí možno aj jasáme pri pohľade na váhu či do zrkadla, keď sa kilá strácajú, tuk sa rozpúšťa a svaly pribúdajú alebo sa v zrkadle kocháme našou vypracovanou telesnou stavbou a chválime sa či upokojujeme, že sme fungovali zdravo a "išli ostatným neznalým svetlým nasledovaniahodným príkladom" alebo splnili svoju métu. Kocháme sa závisťou okolia. Dostaví sa pocit spokojnosti, Dočasný a mätúci. Návykový, až sa ocitáme v pasci (vlastného) nátlaku.
Dokážeme si vážiť samých seba alebo získať ocenenie bez toho, aby sme sa vážili? Väčšine z nás pri náraste váhy rapídne klesá sebadôvera. Čím štíhlejší človek, tým horšia rana pre ego. Prečo? Lebo niekto povedal, že priberanie je negatívny fenomén a keď priberieme, nebudeme to viac my alebo nebudeme vyzerať atraktívne? Kvôli tomu, že mal niekto v minulosti na nás duchaplné poznámky týkajúce sa našej telesnej stavby a my sa obávame, že by sa situácia mohla zopakovať? Alebo preto, že nám niekto na podvedomej úrovni vysiela negatívne myšlienky, ktoré obsahujú znevažovanie kvôli váhe? Obávame sa, že si nenájdeme zamestnanie alebo že si nebudeme mať čo obliecť, lebo ponuka na pultoch predajní v rámci šetrenia materiálom praje ultraštíhlym?
Čo myslíte, ktorí ľudia vám najviac "venujú" znevažujúce poznámky alebo myšlienky?
Tí hladujúci, s nedostatkom energie, ktorí sa cítia neistí. Hladujú fyzicky, emocionálne, spirituálne alebo na kognitívnej úrovni. Intuícia im prezrádza, že sú menejcenní, že nedosahujú vaše kvality. Cítia sa vami ohrození.
Anonymita posilňovňového fungovania je desivá a frustrujúca pasívna agresivita či vytesnené zúfalstvo anorexie mätúce a ťaživé. Stráca sa spokojnosť, vyrovnanosť a nehektické plynutie života. Kamkoľvek prídem, cítim nesmierny tlak. Žime pre moment a užívajme si život v okamihoch. Áno, to už tu bolo. Ale je to univerzálna pravda, lebo zajtra, pozajtra, o sekundu tu už nemusíme byť. Myslím si, že to je to jediné, čo sa treba držať, ak hľadáme "manuál na život". Všetky ostatné fakty možno relativizovať. Aj študovaní ľudia s titulmi sú len ľudia, ktorí sa môžu mýliť. Vaša intuícia sa nemýli.
A tak sa už snáď konečne podujímam na boj s mojím démonom, nech nežijem v otupelosti a anonymite v mysli sa vyvyšujúc nad "telesne nedokonalých". Keď sa mi stane opäť to, čoho sa najviac obávam, či chcete alebo nie, napíšem tu o tom. Podujmete sa na boj so svojim démonom tiež?
