Rada pozorujem tváre ľudí a premýšľam, čo z ich života sa im asi tak zračí v očiach. Často vidím zachmúrený výraz, prípadne grimasu plnú apatie a znechutenia. Tu moje pokusy vcítiť sa zväčša končia, lebo sa zľaknem. Z väčšiny ľudí srší negatívna energia. Úsmev alebo radosť nachádzam len veľmi zriedkavo. Prečo je to tak?
Pred pár rokmi som aj ja chodila po svete a mračila sa, ako keby som sa zúčastňovala súťaže o najodstrašujúcejší výraz tváre. Ak by víťazstvo v tejto súťaži bolo finančne odmenené, už by som bola miliardárka. Nepribližujte sa a nechajte ma na pokoji - prezrádzala moja neverbálna komunikácia. V skutočnosti som však cítila pravý opak. Nedokázala som vystúpiť zo svojej vlastnej mysle. Na pozadí mi išiel program s názvom nikto ma nemá rád, ani mi nerozumie. Ľudia odo mňa bočili a ja som nevedela prečo. Bola som plná negativity a tvárila sa nahnevane, a to bol ten problém. Mohla som mať podľa mojej mienky "ideálnu váhu" a robiť všetko to, čo mi malo získať lásku a prijatie. Štastná som nebola, len som poblúdila v slepej uličke sebaklamu. Keď som sa konečne naučila viac akceptovať samu seba a častejšie som sa snažila porozumieť tomu, čo sa vo mne skutočne deje, všetko začalo zrazu dávať zmysel.
Možno vám to znie ako klišé zo ženských časopisov na štýl Moja psychológia, ktoré vám budú tvrdiť, že stačí, ak urobíte jednu vec a všetko sa zmení. Lenže naučiť sa akceptovať sám seba nejde lusknutím prsta. Je to komplikovaná cesta, na ktorú však človek musí nastúpiť, ak sa chce pokúsiť tešiť z každého dňa a trochu sa vyhrabať z tej negativity, ktorá ho len dáva dole. Čo ako to občas ani zďaleka nepredstavuje prechádzku ružovým sadom, stojí to za to. Keď som napríklad menila svoj postoj k lepšiemu, postupne som prestala svet vidieť očami plnými apatie, zúfalstva, hnevu a strachu. Neznamená to, že moje problémy zmizli. Nestratili sa ani náhodou, len som ich zrazu videla v celkom inom lepšom svetle. Precitla som sa uvedomila som si, že život je jedna veľká párty.
Nikdy som sa nevyžívala vo vymetaní podnikov či domácich osláv, no pár "záťahov" som zažila. Niektoré boli poriadne nudné až trápne. Totálne fiasko od začiatku až do konca. Iné ma zas nadopovali endorfínmi tak, že som od šťastia išla vyletieť z kože. V tomto vidím podobnosť medzi životom a párty. Aj keď sa niekedy nachádzame v situáciách, v ktorých by sme vôbec nechceli byť a sú nám nepríjemné, vždy je to veľký zážitok, ktorý nám už nikto nevezme. Áno, sťažovať sa na okolitý svet je pohodlné, lebo vtedy nemusíme vynaložiť žiadnu námahu, aby sme poodstúpili a uvedomili si širšie súvislosti. Ak hľadáme dôvody, aby sme sa mračili, strachovali a boli voči ostatným nepríjemní, určite ich nájdeme mnoho. Politická situácia, pandémia COVID-19, zdražovanie, vojna na Ukrajine, klimatická kríza. Na dobrej nálade to nikomu nepridá, no aj to je súčasťou tohto sveta a lepší už nemáme. Takýto svet vytvorili generácie pred nami a my v tom pokračujeme. Môžeme sa ho však pokúsiť zmeniť k lepšiemu, keď ho lepšie spoznáme a dáme mu šancu. Nájde sa v ňom aj veľa pozitívnych momentov.
Keď nabudúce vstanete z postele zlou nohou a pôjdete do práce otrávení, skúste sa pri tej emócii zastaviť, uvedomiť si ju a vnímať. Nemusí to znamenať, že teraz bude celý deň nanič. Deň bude taký, akým si ho urobíte v prvom rade vy. Skúste si spomenúť na niečo, čo máte radi. Keď mám nanič náladu ja, predstavím si roztopašné hravé šteniatko, ako sa teší zo života. Inokedy pre zmenu myslím na nádhernú prírodnú scenériu, ktorú som videla, alebo na svojho priateľa. Pre vás môže byť účinné spomenúť si na svoj obľúbený šport a to, ako sa počas neho cítite, alebo na sklatbu, ktorá sa vám páči, alebo na čokoľvek iné, čo vám trochu zaplaší chmúrne myšlienky. Verte, že ani nebudete poriadne vedieť ako a odrazu budete aj v záplave negativity vidieť to pozitívne. A to je presne to, čo človek potrebuje, aby svoj život prežil v dobrom psychickom aj fyzickom zdraví. Život je krátky a máme len ten jeden. Prečo si ho teda nevychutnať taký, aký je?
