Zbieram odhodlanie k veľkému kroku do neznáma, no cítim, že je potrebné to urobiť, lebo inak mnohé, vrátane mňa, budeme naveky závislými obeťami manipulácie prostredníctvom neprirodzeného body image.
Budeme sa sústavne trápiť výčitkami svedomia po jedle, vnútorne žialiť nad každým pribudnutým kilom či faldíkom tuku na brušku a necháme sa ľahko zneistiť od nášho odhodlania byť svojskými ženami.
Zozbierava sa vo mne toľko sebavedomia a zápalu, že cítim, že dokážem poskytnúť pomoc nie len sebe, ale aj iným ženám, resp. dievčatám, ktoré sú na tom "horšie" ako ja. Viem, je to veľké sústo a obrovská zmena.
Je to spasiteľský komplex, keď cítim, že chcem pomáhať a zachraňovať? Štylizujem sa do neprirodzenej role mučeníčky? Možno áno, no napriek tomu sa chcem pokúsiť na túto cestu vydať. Bude ma to stáť veľa sebazáporu a vnútornej bolesti s neistým výsledkom, no stále sa mi to javí schodnejšia cesta ako zotrvať na mieste a nečinne sa prizerať, čo sa deje.
Chcem sa postaviť na odpor skrytému aj otvorenému propagovaniu chudosti. Nechcem viac chodiť po ulici a zakaždým sa vydesiť pri pohľade do výkladu. Všimli ste si niekedy, aký typ postavy majú figuríny? Skoro všetky sú na míle vzdialené normálnej ženskej postave.
Chcem otvoriť ženský časopis bez toho, aby som narazila na článok o diéte alebo na obrázky extrémne štíhlych žien, ktoré ma mätú. To isté sa týka reklamy. Príde niekedy čas, keď si otvorím internetovú stránku zameranú na predaj oblečenia a uvidím nie strhané ženy-vešiaky ale prirodzené ženské bytosti? Túžim veriť, že áno.
Kde však začať, aby som sa mohla pokúsiť túto mašinériu zlomiť, pokoriť tohto molocha chudosti? Začať musím predovšetkým zrejme od seba, aby som mohla slúžiť ako jasný dôkaz môjho presvedčenia a odhodlania, ktoré začína presahovať moje anorektické ego.
Postavou sa zatiaľ môžem zaradiť medzi štíhle ženy, avšak som si vedomá toho, že kult zámernej štíhlosti nezlomím, kým sama budem štíhla a kým si to budem so zvyku cielene udržiavať. Chcem sa už svojou štíhlosťou prestať vyvyšovať nad iné ženy. Udržiavať sa štíhla mi je prirodzené, lebo tak fungujem už roky. Navyše to lichotí môjmu sebavedomiu. Akosi som sa v tom "zasekla". Stále sa toho neviem vzdať, no to, na čo sa chcem podujať, si to vyžaduje.
Zvažujem, či som vôbec schopná to podstúpiť, či to unesiem. Je to zmena, ktorá nie je veľmi častá a nie je v súlade s tým, čo sa v súčasnosti považuje za estetické. Je vôbec možné, aby sa z anorektičky stala moletka? A keď sa stane, čo bude potom? Zaručí to, že niekomu budem schopná skutočne pomôcť a že si odo mňa pomôcť nechá?
