Prekliati básnici boli vykorenení zo spoločnosti. Nedostávalo sa im uznania napriek tomu, že oni sami o svojom umení zmýšľali ako o hodnotnejšom a dosahujúcom vyššiu úroveň v porovnaní s ostatnými autormi. Za svoju výnimočnosť vraj mali zaplatiť daň - stať sa obeťami kliatby. Holdovali drogám a alkoholu a vo svojich dielach zrkadlili rozpad spoločnosti. Čo by títo vizionári asi tak povedali na spoločenskú situáciu teraz, keby si napríklad vypočuli politickú debatu so zanietenými poslancami strán typu Hlas či Smer, ktorí každú objektívnu otázku stočia na obranu ideálov svojich vodcov a potopenie oponentov, ako tí robia všetko nanič? Pravdepodobne by im vlasy vstávali dupkom a boli by zahanbení, že "ich" postuláty niekto takto hanebne degraduje a prispôsobuje svojim vlastným cieľom.
Na počiatku literárnej moderny vzniklo dielo, ktoré zobrazovalo symboly rozkladu a v čitateľoch vyvolalo silný pocit hnusu, s priliehavým názvom Mrcina. Jeho autor Charles Baudelaire už mal dosť konvenčnej literatúry apelujúcej na estetické cítenie. Miesto toho sa zameral na kvetnatý naturalistický opis páchnucej rozkladajúcej sa mŕtvoly, citujem - ...muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha. Batalióny čiernych lárv dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka. Odporné? Naturalistické? Ale no tak! Veď to nič nie je, len ľúbostná báseň venovaná autorovej milovanej, ktorá tiež takou bude "celkom iste ako puchu plná mrcina, hviezdička mojich snov, slniečko moje čisté, anjel môj, moja jediná... úniku z tejto hrôzy niet".
Kým prekliati básnici vrátane Baudelaira volili symbolický jazyk a ich tvorba sa stala pevnou súčasťou stredoškolských osnov, niektorí slovenskí politici svojimi rečami docielili rovnaký pocit hrôzy a hnusu bez toho, aby sa nad tým museli hlbšie zamyslieť. Išlo im to akosi samo - asi prirodzený talent. V priamom prenose vyliali do éteru toľko zloby, agresivity a invektív, že vnímavejší divák sa zákonite cítil podobne ako čitateľ básne Mrcina - omráčený, zhnusený, prevalcovaný pocitom, akoby neexistovalo východisko, ani nádej na zmenu k lepšiemu. Naposledy takto "hviezdil" poslanec Matúš Šutaj Eštok v relácii Téma dňa, až to bolo priveľa už aj na inak otrlého moderátora a vyhlásil pauzu, aby emócie ochladli...
A potom ma zrazu osvietilo! Pán Eštok a jemu podobní sa zrejme cítia vykorenení zo spoločnosti a len bytostne túžia po ocenení, rovnako ako tí nepochopení prekliati básnici. Len oni sami chápu, že ich nikto nechápe a že ich "diela" (rozumej výroky a činy) sú najdokonalejšie. Však predsa majú umelecké cítenie - síce cynické, surové a nechutné, ale majú. Veď v dnešnom svete môže byť umením čokoľvek - od zarámovanej šupky z banánu až po osobný útok v priamom prenose, kde svojho oponenta nazývam klamárom a vyťahujem naňho špinu - čo na tom, že svoje tvrdenia neviem podporiť dôkazmi. A tak som pánovi Šutajovi Eštokovi nakoniec jeho vytúžené pomyselné plusové body pripísala, keď už prispel k tomu, aby sa na prekliatych básnikov nezabudlo tým, že sprítomnil ich odkaz. Či mu to pomohlo zvýšiť nalomené sebavedomie nevedno, no mňa to aspoň motivovalo, aby som si o prekliatych básnikoch čo-to vygúglila a oprášila poznatky zo strednej školy.
