Pomalosť a ťažkopádnosť myslenia, nevyhnutnosť zopakovať a vysvetliť niektoré informácie či príčinné súvislosti niekoľko krát po sebe, neschopnosť zapamätať a vybaviť si odkomunikovanú informáciu, užší okruh tém, neustále sťažovanie sa, kritizovanie a nespokojnosť, rozčuľovanie sa nad politickou situáciou, neúnavné opakovanie a podrobné opätovné prerozprávávanie zážitkov z mladosti, ... do veľkej miery vystihujú spôsob, akým komunikujú ľudia v dôchodkovom veku. Pravdepodobne o tom ani len netušia, no nám mladým, plným dynamiky, sily a elánu, tým zakladajú na nohu olovené závažie. Nič v zlom.
Píšem z perspektívy mladého človeka, ktorý cíti, že dynamika komunikácie sa spomaľuje, prenos informácie nie je plynulý, lež značne sa komplikuje. Do slov sa vkráda hnev a nespokojnosť. Obe strany, mladí aj starší, pociťujú napätie a diskomfort. Mladí si uvedomujú, že by mali spomaliť tempo, byť ohľaduplnejší. Starší by zas dali asi aj nemožné za to, keby mladým stačili. Sú osamelí a o to viac potrebujú komunikáciu, o to viac sa im žiada družný rozhovor. Úporne sa snažia, kladú množstvo zvedavých otázok len aby sa komunikačná výmena neprerušila. Čo táto snaha zväčša vyvolá na druhej strane? No predsa presný opak. Mladý človek sa cíti ako na krížovom výsluchu a pred paľbou otázok ihneď zuteká kade ľahšie. Alebo sa odhodlá vydržať. S vynaložením enormného úsilia sformuluje niekoľko vyčerpávajúco obsažných odpovedí a očakáva, že komunikácia bude smerovať vpred. Ach, zväčša sa žiaľ mýli. Komunikácia sa spomaľuje, zastavuje alebo dokonca vracia. Komunikačný šum alebo zníženie dynamiky myslenia, kedy súvislosti nedochádzajú tak promptne ako v mladosti.
Ešte chvíľu zvláda potláčať hnev a rozčarovanie, no dlho to nepotrvá a netrpezlivosť ho prevalcuje. Dá najavo svoju rozladenosť, vyriekne možno aj ostré slová... a potom ľutuje. Ľutuje, že nedokázal byť trpezlivejší a zhovievavejší.
Ako však komunikovať so staršími ľuďmi v tejto uponáhľanej dobe uponáhľaných myslí?
