Wikipédia uvádza, že Petržalka je mestská časť Bratislavy s najväčším počtom obyvateľov a dokonca patrí medzi najhustejšie osídlené oblasti v strednej Európe. Vyvinula sa z vidieckej obce Engerau. Ak trochu poznáte Petržalku, možno aj vám myseľ odmieta prijať túto informáciu ako fakt, lebo "Petržka" už to, čím bola v dávnej minulosti, pripomína skutočne len veľmi vzdialene. Verte, že ani mne to "hlava neberie", že Petržalka bola kedysi dedinou, zvlášť keď sa pohybujem okolo Námestia hraničiarov či v blízkosti Farského ulice. Tam sa zvyknem cítiť tak trochu ako spotená sardinka v konzerve, lebo paneláky tam za čias socializmu nasekali jeden vedľa druhého a niet sa tam pomaly ani kde hnúť.
Niektoré časti Petržalky pulzujú po väčšinu dňa čulým a hlučným životom, ktorý neoddeliteľne sprevádza hektika, náhlenie, chaos, pach výfukových plynov a hustá koncentrácia ľudí aj áut. Kde-tu vidíte odpadky či zacítite smrad taký, že vás ide na mieste vystrieť. Ak by ste tu hľadali aspoň náznak vidieka a chceli sa pokochať prírodnými scenériami, bola by to "mission impossible". Keď však zamierite hlbšie do útrob Petržalky, odmena v podobe dychberúcich prírodných zákutí vás neminie. Vyzbrojte sa trpezlivosťou a vnímavosťou a určite zistíte, že Petržalka má čo ponúknuť aj ľuďom, ktorí z celej duše milujú tôňu lesa.
Narodila som sa v Starom Meste a do lesa som to nikdy nemala až tak ďaleko. V detstve som milovala výlety mimo ruch veľkomesta s rodičmi, neskôr som si zvykla do prírody zabehnúť alebo zabicyklovať. Bridila sa mi predstava Petržalky, keďže som si ju spájala s atmosférou stiesnenosti, hlukom, smradom, strhohosťou a neútulnosťou panelákov a s nebezpečenstvom. Áno, aj to je súčasťou Petržalky, no myslieť si, že pocit úžasu nad tým, aká je príroda mocná a fascinujúca, tu nemá miesto, je omyl. Aj keď v Petržalke momentálne rozširujú električkovú trať a počuť tu stavebný ruch, stále ma dokáže nadchnúť a upokojiť nečujné a nebadané prúdenie Chorvátskeho kanála, nadpozemsky nádherné východy slnka a stretnutia so zvieratami na hrádzi smerom na Čunovo v skorých ranných hodinách.
Netvrdím, že bývať v Petržalke je ideálne a že tu neexistujú temné zákutia, kde sa povaľujú bezdomovci a odpadky, no život tu je oveľa rôznorodejší, pestrejší a spokojnejší, ako som si myslela. Kedysi som sa pri predstave, že by som mala v Petržalke bývať, zhrozila. Dnes však môžem vyhlásiť, že niektoré jej časti mi prirástli k srdcu. Ak sa vám nepozdáva predstava, že niekto si život v Petržalke môže skutočne obľúbiť, skúste sa tu teraz na jar prejsť okolo Malého a Veľkého Draždiaka. Vnímajte tie úchvatné prírodné scenérie, potešte sa pohľadom na rozkvitnuté snežienky, nesmelo vykúkajúci medvedí cesnak a na stromy všetkých možných druhov. Garantujem vám, že si Petržalku obľúbite, tak ako aj ja.
