Neviem, ako vy, no ja neznášam zmeny počasia. Teda niežeby som si zase raz hľadala ventil, aby som na niečo mohla frflať (no dobre, možno trochu), no mám pocit, že posledné roky som po tejto stránke vystavená obzvlášť náročnej zaťažkávajúcej skúške. Furt dačo s tým počasím, hromžím, a letím si do lekárne kupovať ibuprofeny a paraleny, aby som nejak prečkala ten údel meteosenzitívnych ľudí v podobe bolestí hlavy. S touto výzbrojou sa utekám zašiť niekde do tmavej miestnosti a na dvere zavesím výstražný nápis "Pozor, nevstupovať, inak za seba neručím." Takto opatrená a zatvorená na tri zámky si s nostalgiou spomínam na detstvo, kedy sme tu žiadne takéto obrovské a náhle výkyvy počasia nemávali. Možno mi tie úvahy aj mierne skresľuje spomienkový optimizmus, no podľa mňa tie extrémy v počasí určite neboli také časté ako v poslednom čase.
Keď som bola malá, tak ešte existovali 4 ročné obdobia. Leto bolo letom, jeseň jeseňou... Skrátka človek približne vedel, na čo sa má v konkrétnom ročnom období pripraviť, s čím má rátať a na čo sa môže tešiť. Za môjho detstva sme tu v Bratislave ešte mávali skutočné nefalšované zimy. To sme sa chodievali s rodičmi bežkovať. Alebo sa aspoň sánkovať. Doteraz čerpám z tých radostných spomienok, keď sme sa aj s mladšou sestrou spúšťali na boboch z kopca na Somárskej lúke. Bola to nesmierna psina. Niekedy som sa tak smiala, že som sa ani nedokázala postaviť zo sedu do stoja. Váľala som sa v snehu, neschopná vstať. Môj otec sa o mňa strachoval, že prečo sa smejem, keď mám vstávať zo zeme, a nech sa vraj toľko nesmejem, lebo veď mi to odčerpá sily. No čím viac mi kládol na srdce, aby som si už konečne rozplietla pomotané nohy, tým menej sa mi to darilo.
Zimy za môjho detstva so sebou však neprinášali len zábavu, ale aj zodpovednosť za precízne vykonanú prácu. Bývali sme v rodinnom dome, a tak sme si boli nútení sami odpratávať sneh z chodníka. Rodičia nám so sestrou vravievali, že odhádzať sneh treba poriadne, lebo inak hrozí, že si niekto zlomí nohu, no a to by si od nás mohol nárokovať ujmu na zdraví. Tak sme len otrávene obrátili oči stĺpkom a išli sa chopiť lopaty. Vedeli sme, že vyjednávať nemá zmysel, lebo ide o vopred prehratý boj. Keď sme potom s červenými lícami odfukovali celé upachtené od mordovania sa s ťažkým snehom a nemotornou lopatou, ktorá bola oveľa väčšia ako my, pre veľký úspech sme dostali za úlohu odhádzať sneh aj z našej terasy. To už sme pri tom odpratávaní ronili krokodílie slzy, lebo sme mali poriadne unavené ruky.
Posledných niekoľko zím v rade však tu v Bratislave o solídnych snehových zrážkach ani len nechyrovať. Na rukoväti od našej lopaty na odhadzovanie snehu sa usadila poriadna vrstva prachu a medzi stenou, o ktorú sme ju kedysi dávno opreli, a jej plochou kovovou časťou sa ťahá statná pavučina. Veru sme aj zabudli, čo to ten sneh je. A ani si, pravdu povediac, nespomínam, kedy naposledy bola taká tá pravá zimisko so všetkým, čo k nej patrí. Ak aj počas týchto posledných zím trošku nasnežilo, tak to vydržalo nanajvýš pár hodín, a aj to sme si mohli srdečne gratulovať, že hurá, aspoň niečo. A keď už aj nebola poriadna nádielka snehu, tak aspoň poriadny kolaps MHD-čky, keďže cestári ostali paralyzovaní šokom, že zima môže cesty postrašiť takým tým bielym studeným čudom. Aspoň v tom nemom úžase tak rýchlo nezničili deckám radosť, že je snehu aspoň vrabcovi po členky. Tie boli spokojné aj s tou nevzhľadnou sivou veľkomestskou brečkou, lebo nevedeli, ako krásne a bohato zvyklo nakydať takých desať či dvadsať rokov dozadu. A nám ostatným, čo sme tie časy zažili, neostalo nič iné, len ticho závidieť severnejším regiónom, kde si ešte zimné radovánky užívali naplno.
Veru, zima sa v našej metropole v posledných rokoch pretransformovala na akúsi podivnú zmutovanú jeseň. Všimla som si aj, že pribúda čoraz viac dní, kedy sa teploty šplhajú extrémne vysoko. Ani nemusím sledovať teplotné grafy ako meteorológ, alebo konzultovať s rosničkou v pohári, či je moje pozorovanie pravdivé. Stačí mi rozpamätať sa napríklad na pondelok, kedy bolo aj pri tom silnom vetre fakt horúco a dusno ako v lete pred búrkou. Nepamätám si, že by som niekedy v minulosti bola prvého apríla vonku v krátkorukávovom tričku (mimochodom, ak to bol tento rok len prvoaprílový žart od počasia, tak podľa mňa dosť nepodarený). A napríklad aj počas vianočných sviatkov posledné dva roky po sebe bolo neprimerane horúco. Spomínam si konkrétne na Štedrý deň v roku 2022, kedy bolo tuším okolo 12 stupňov. No a teploty počas leta? Tak tie sú samostatnou kapitolou. Mňa tento rok prinútili riešiť montáž klímy do bytu už v januári, čo, myslím, hovorí samo za seba.
Nie sú to však len vyčerpávajúce horúčavy, slabé zimy, a to, že z pôvodných štyroch ročných období ostali už v podstate len dve, čo v poslednom čase vnímam s dosť veľkým znepokojením. Uvedomujem si tiež, že sa v rámci jedného dňa, a niekedy dokonca v rozmedzí pár hodín, dokáže ochladiť či otepliť aj o vyše 5 stupňov, čo už je podľa mňa dosť masaker, ak k tomu dochádza často. Minule sme si takú náhlu a výraznú zmenu poveternostných podmienok odskúšali s manželom na vlastnej koži, keď sme sa išli prejsť popri Draždiaku, a zrazu sa tak silno rozfúkalo, že sme nevychádzali z údivu. Keď už spomínam vietor, ten tu vyčíňa každú chvíľu. Napríklad aj niekoľko posledných marcových a prvých aprílových dní po sebe boli v platnosti výstrahy pred vetrom, čo si nespomínam, že by sa už stalo niekedy v minulosti. Aby mi z toho nepreskočilo, tak som sa utešovala, že o chvíľu bude SHMÚ dávať výstrahu pred počasím bez poveternostných extrémov, lebo to už predstavuje pomaly najväčšiu raritu.
A prečo tu vlastne píšem celý tento traktát o počasí a jeho vrtochoch? Asi preto, že som si uvedomila, že sa s nimi vysporiadavam oveľa ťažšie ako kedysi. Áno, môže to byť následok aj toho, že nemladnem, ale aj toho, že klimatická kríza sa pripomína s čoraz väčšou naliehavosťou. Už dávnejšie nie je niečím neznámym, čo sa možno deje niekde na Severnom póle či v iných odľahlých končinách Zeme, ale nie tu. A to, že už jej účinky vidíme denne, že niet živého organizmu, ktorého by sa nejakým spôsobom negatívne nedotkla, a že po sebe zanecháva spúšť, ktorú už zrejme nikdy nenapravíme, ma napĺňa najväčšou neistotou a obavami.
