Smrteľnosť mrazí.
Vidina tvojej krehkosti a pominuteľnosti ma napĺňa neopísateľným desom.
Pavor nocturnus je oproti tomu prechádzka ružovou záhradou.
Tíšim sa tým, že ty nikdy neumrieš, že smrť je iba bájna podlá víla, ktorá úzkostným deťom ticho a naliehavo kvíli pri peľasti postele, keď nemôžu večer zaspať, ale že v skutočnosti nejestvuje.
Nezmysel, viem.
Čo však neviem, je popísať tú bolesť.
Je to najhlbší des, paralýza, prázdnota.
Si moja jediná radosť tohto života.
Z teba som vzišla a mám pocit, že ak odídeš, niečo sa vo mne zlomí tak, že sa nedokážem ani nadýchnuť.
Predstava života bez teba je ako nepoľavujúca bolesť, pulzujúce napätie a excitácia, ktorá nemá vybitie.
Dusí ma žiaľ a plačlivé vzlyky chytajú útroby do kŕčov.
Surový, krutý život!!
Naše rozhovory...
Nechcem si predstaviť, že sa s tebou nebudem môcť pozhovárať, že mi nebudeš nablízku, že nebudem môcť načrieť do studne tvojej ovlažujúcej prítomnosti.
Prosím, nikdy neodíď!
Sľúb, že budeš stále so mnou, až kým sa nenaplní môj čas.
Nechoď skôr ako ja!
Alebo nech aspoň príde niekto, kto učičíka môj žiaľ.
To lačné nespokojné ubolené dieťa, ktoré je uprostred môjho srdca obostreté tôňou hmly.
Prosím, príď, vezmi ho do náručia, nech sa upokojí.
Drieme v tebe moc utíšiť ho.
Poď bližšie, nemaj strach.
Som lačná po tvojej blízkosti a priazni.
Objím ma a pošepkaj mi, že všetko bude v poriadku, že bude už len dobre, ba lepšie a že ma nikdy neopustíš.
Vdýchni mi pokoj do vlasov!
Potrebujem ťa, lebo sa zo strachu pominiem!
Rozplyniem sa v ničote a na večné veky budem uväznená v osídlach očistca blúdiť, tápať a kričať nepočuteľným krikom opustených...
... keď odídeš.
