Možno si spomínate, nedávno som tu písala o svojich "mukách" pri nakupovaní lodičiek. Posledná skúsenosť mi ukázala, že ani môj "vedecký" prístup pri rozhodovaní o kúpe ma nezachráni od blbých rozhodnutí. Ba vlastne iba celú situáciu zhoršuje a komplikuje. Keď sa totiž rozhodnem impulzívne a zbrklo, tak si aspoň môžem v duchu zanadávať na seba samú. Lenže ak urobím zlú voľbu, aj keď postupujem premyslene? To mi ostáva už len nadávať na politiku obchodu, v ktorom som nakupovala, a zaprisahať sa, že doň už v živote nevkročím. Alebo napísať takýto blog...
Podozrivo lacným topánkam neverím. Myslím si, že tie nikdy nebudú kvalitné, a preto si také ani nekupujem. To však platí len v prípade, keď nie som už úplne zúfalá. Ak už sa mi o lodičkách sníva po nociach a budím sa celá spotená zo sna, ako pred nimi utekám, lebo ma prenasledujú v obrovských zástupoch ako nasupené stádo pakoňov, som nútená svoje lodičkové úsilie vzdať. V záujme zachovania psychického zdravia sa na nasledujúci deň po takomto hororovom sne musím vypraviť do najbližšieho obchodu a prinútiť sa niečo si vybrať, hoci to úplne nezodpovedá mojim predstavám. Veď napríklad aj lacná voľba je lepšia ako úplná lodičková beznádej. Alebo nie?
Hnaná podobnými úvahami som nedávno v zúfalstve zablúdila do nemeckého obchodného reťazca zameraného na predaj obuvi. Možnosť navštíviť tento obchod som si nechala ako úplne poslednú, lebo už v minulosti som mala skúsenosť, že ich topánky vydržia tak nanajvýš pár mesiacov. Tak budem mať akciu nové lodičky odbavenú aspoň pre tento štvrťrok, povzbudzovala som sa, a zas vyše dvadsať eur za topánky nie je až tak málo, takže by mali niečo vydržať. Nie je celkom beznádejné... Lenže to beznádejné bolo. Ba ešte horšie ako beznádejné, lebo topánky nevydržali ani len toľko, koľko som dúfala.
Predvídala som malér a povedala som si, že si nové topánky dám len na krátku vzdialenosť. Veď nový úlovok zvykne občas trochu odrať, kým sa rozchodí a prispôsobí nôžke, to je normálka. Už po chvíli, čo som si obula najnovší topánkový prírastok, som nadobudla pocit, že som nohu vložila medzi krvilačné pirane. Hmm, to nebude dobré. Ako to ja s tými piraňami v topánke vydržím, strachovala som sa. A tak som zaťala zuby a nečujne zavýjala ako také lačné vĺča, čo sa ponosuje mame-vlčici, že už sa pár týždňov poriadne nenažralo. A rovnako ako to vyhladované vĺča, aj ja som dostala po nose.
Nádejala som sa, že ak predložím pokladničný blok, vyberiem sa do obchodu ihneď, ako zistím, že topánky ma odierajú, a dodržím lehotu siedmich dní, reklamáciu v kamennom obchode mi uznajú. Lenže neuznali. S odôvodnením, že som topánky už mala obuté vonku, a oni by také nemohli vrátiť späť do predaja, lebo by si ich nikto nekúpil. Čím vlastne nepriamo priznali, že topánky boli určené na to jediné použitie. Veď keby neboli, tak by na nich neboli žiadne známky opotrebenia. Keď som argumentovala, že som v nich v predajni chodila asi pol hodinu a nikde ma netlačili, ani nemali žiadne iné nedostatky, predavačka, s ktorou som sa dohadovala, ma poučila, že v prípade pochybností som mala nosiť topánky doma.
Aké je teda pre mňa poučenie z celej tejto príhody? Deichmannu sa vyhýbaj na sto honov, lebo tam majú na obuv uvalenú neviditeľnú kliatbu, že pozor, určené na jedno použitie v trvaní nanajvýš pár minút. Po prekročení časového limitu čakaj atak topánkových piraní a rátaj s tým, že topánky budú vyzerať ako používané minimálne pol roka nepretržite. A keď to napriek tomu riskneš a nejaké topánky si vyberieš, tak ich najprv nos obuté doma po dobu aspoň troch hodín nepretržite, aby sa dali reklamovať, keď sa ukáže, že zase raz "boli zakliate".
Zdroj hlavného obrázku: Live Science
