Ak máme trošku premýšľavejšiu povahu, nemôžeme prehliadnuť, že aj rutinný život je plný záhad. Nevysvetliteľné zhody okolností pri niektorých udalostiach, prekvapivé stretnutia s ľuďmi, ktorých sme pekných pár (desiatok) rokov nevideli a vlastne sme už pomaly pozabudli, že ich poznáme, a zrazu ich stretneme na mieste, kde by sme to vôbec neočakávali. Pre mňa sú takýmto záhadným rébusom muži.
Možno si poviete, že som čudná, ale niekedy mám pocit, akoby muži a ženy existovali v úplne odlišných priestorových aj časových dimenziách, alebo akoby síce komunikovali, interagovali, vymieňali si informácie, no dialo by sa to tak komplikovane, že by sa to míňalo hlavnému účinku - vzájomnému porozumeniu. Muži akoby chápali čisto v rovine slov. Skrátka vnímajú faktickú rovinu komunikácie. Máloktorí majú kapacitu na to, aby sa usilovali odkryť hlbší význam a premýšľali nad možnosťou, že slová môžu mať aj metaforický charakter a vyjadrenia môžu odznieť aj v rovine náznakov. Napríklad ak žena svojmu partnerovi predostrie návrh, aby večer strávili pozeraním televízora, muž nepátra po tom, či jeho vyvolená skutočne preferuje to, čo navrhla. Žena sčasu-načas muža rada vystavuje skúškam. Skúškam z toho, či jej skutočne rozumie, má ju úprimne rád a je skutočne tou spriaznenou dušou, ktorú v ňom videla na začiatku vzťahu. Ak žena povie, že chce večer stráviť pestovaním papučovej kultúry, v skutočnosti môže pokojne vysielať úporné neverbalizované želania, aby muž vymyslel inú alternatívu a napríklad ju vzal von do divadla či kina. Len skrátka nemá odhodlanie vysloviť svoje želanie, lebo chce vyhovieť predovšetkým mužovej vôli, alebo sa skrátka bojí odmietnutia.
Ak "Achillovu pätu" mužov predstavuje to, že často nepátrajú po skrytých významoch, tak slabôstkou žien je, že majú sklony hovoriť v metaforickej rovine hádaniek či náznakov. Treba sa snažiť nastoliť v komunikácii pragmatizmus, a teda komunikovať jasne s tým, že si overíme, či nenastala chyba v prenose komunikačného obsahu od jedného partnera k druhému. Ak nám niečo nie je jasné, overme si to a nebojme sa vypýtať si vysvetlenie. Takisto je vhodné trpezlivo odpovedať, ak si objasnenie pýta druhá strana. Ak chceme predísť nedorozumeniam, musíme sa zásadám komunikácie jednoducho priučiť alebo si ich "oprášiť".
Ale vrátim sa späť k tým, ktorých som si v tomto blogu "vzala na mušku". Čo ma na mužoch ešte privádza do údivu je, že mnohí z nich majú podvedomú obavu zo žien, ktoré sú inteligentné, emancipované a atraktívne. Zvláštny paradox, nie? Veď predsa keď si získam partnera, ktorý ma v niečom predčí, na ceste svojho osobnostného vývinu vďaka tomu môžem urobiť oveľa viac dôležitých krokov k poznaniu, ako keď som s niekým, kto je za mnou o pomyselný krok pozadu. Možno tu ide o podobnú tendenciu ako pri výbere politikov, ktorých nominujeme na riadiace funkcie. Veď koľkokrát sme v dnešnom svete svedkami toho, že kľúčové politické posty v konečnom dôsledku neobsadzujú tí najkompetentnejší? Žeby za tým bol skrytý strach zo zahanbenia? Mnohí si vyberajú ľudí, v porovnaní s ktorými sa môžu cítiť superiórne (nadradene). Prečo? No zrejme preto, aby vyvážili svoj vlastný pocit inferiority (nedostatočnosti). Ak zalovíme vo vodách politiky, v porovnaní s inteligenčnou úrovňou niektorých politikov sa môže cítiť ako lumen pomaly každý. Preto teda zrejme niektorí muži obchádzajú ženy, ktoré sú príliš výrazne pekné, múdre, odlišné, svojské... Sú výnimky, ktoré sa týchto žien nezľaknú, alebo dokonca uprednostňujú práve také, no myslím, že ich nie je veľa a že to takmer vždy vypovedá o otvorenosti ich mysle a pripravenosti a možno aj túžbe učiť sa.
