Poznám jednu ženu nezlomného charakteru. Keď stretla svoju životnú lásku, neváhala sa odsťahovať do krajiny, ktorú dovtedy nepovažovala za svoj domov, ďaleko od všetkého, čo poznala. Vždy bola energická a vitality má na rozdávanie, čo by jej závideli aj o dvadsať rokov mladšie ročníky. Moje spomienky na ňu sú veľmi živé, aj keď som ju už dlho nevidela.
Len čo vkročila do miestnosti, všetky pohľady sa automaticky upreli jej smerom. Mala zjav s mierne excentrickým nádychom a optimistickú auru. Akonáhle prišla, nikto v jej spoločnosti sa nemohol tráviť otrávene. Správala sa priateľsky a otvorene. Odkedy si pamätám, sprevádzal ju jej súputník životom, ktorý bol tak trochu v jej tieni, no jeho obdivný, ba priam zbožný pohľad jej smerom naznačoval, že ju oddane miluje. Kým ona štebotala ako čerstvo vyliahnuté vtáča na jar, on bol skôr mĺkvy a rezervovaný. Možno sa iba mimo svojej domovskej krajiny cítil trochu cudzo. Ona však vždy bola natoľko vnímavá a empatická, že mu dávala najavo, či už verbálne alebo neverbálne, že pre ňu neprestal existovať len preto, že prišla na svoju "rodnú hrudu" za ľuďmi, ktorí sa spájajú s jej životnou históriou. Spomínam si na mnohé letá, kedy k nám prišli na návštevu. Sedela za stolom s chrbátom vystretým ako pravítko, šírila dobrú energiu a zväčša nosila farby neónových odtieňov. Tie sa dokonale snúbili s jej bezstarostnou povahou. Človek by si myslel, že ľuďom ako ona sa nemôže stať nič smutné, a predsa....
Ani dramatické okolnosti ju však nezlomili a keď jej manželovi diagnostikovali závažné ochorenie a nikto z povolaných si netrúfal odhadnúť, ako dlho ešte bude na tomto svete, ona učinila rozhodnutie, že mu čas, ktorý mu ostáva, maximálne spríjemní a bude mu hlavne pomáhať znášať náročné situácie spôsobené chorobou. Jej údel bol nesmierne náročný, no nikdy sa nesťažovala, neprepadala beznádeji a zúfalstvu. Obrnila sa štítom trpezlivosti a obliekla si zbroj lásky, aby ho opatrovala v posledných dňoch. Jeho odchod bol priam idylický. Jedného večera dodýchal v jej náručí. Doma, uprostred toho, čo poznal a mal rád. Tie noci, ktoré prebdela pri jeho lôžku, nespočíta už nikto. Takisto nikto neuvidí tie slzy bolesti a psychického aj fyzického vyčerpania, ktoré tajne uronila. Musí byť neskutočne bolestivé stratiť životného partnera, ktorý tvoril pevnú súčasť nášho vesmíru po dlhé desaťročia spoločného života.
Vážna choroba s určitosťou spôsobí, že človek sa stane už len tieňom toho, čím býval. Hrdinka tohto príbehu však k svojmu manželovi až do smrti pristupovala s úctou a snažila sa zabezpečiť, aby si usporiadal čokoľvek nevyriešené či bolestivé, čo ho ťažilo v medziľudských vzťahoch. Aj to do značnej miery prispelo k tomu, že odišiel s takým pokojom a zmierením, bez akéhokoľvek pátosu či elégie. Myslím, že mám pravdu, ak tvrdím, že mu dala ten najkrajší dar na večnosť, aký len mohla. Zhostila sa role dôstojnej láskavej sprievodkyne a ani po jeho odchode nezatrpkla. Nestratila nič zo svojej povestnej otvorenosti a priateľskosti a naďalej pokračuje v tkaní sietí príbuzenských i priateľských vzťahov. A to je presne úloha životnej partnerky zvládnutá excelentne. Jeho duša je totiž stále medzi nami v podobe jemnohmotnej existencie, ktorú nemôžeme vidieť, len cítiť. Takže áno, oplakala to, že jeho fyzická existencia skončila. Vedela však, že ho bude môcť kedykoľvek stretnúť vo svojich spomienkach a neskôr opäť, keď aj ona vstúpi do sveta, ktorý je pre ľudí, ktorých duša osídľuje telo, zväčša neprístupný.
