Keď mám trochu času, rada čítam internetové diskusie pod niektorými príspevkami. Zväčša sa zhrozím nad intelektuálnou úrovňou, v duchu ktorej sa diskusia nesie. Väčšina ľudí nemá ani šajnu o tom, ako argumentovať, ak s niečím nesúhlasia, a neuchýliť sa k invektívam najhoršieho kalibru typu ko...., pi..., ku.. a podobne. Až mi rozum zastáva, že mnohí ani len netušia o tom, že existujú nejaké pravidlá diskusie a že ak ich neovládajú, bolo by lepšie, keby sa verejne nevyjadrovali, lebo len zbytočne zahlcujú priestor nenávisťou. Nevedia diskutovať, a predsa sa o to snažia akýmsi zvrhlým a nechutným spôsobom.
Ak ste to už zažili, tak viete, že niektorí sa v nenávistnej paľbe slov, ktorú sa na vás rozhodli namieriť, lebo zastávajú iný názor ako vy, neštítia použiť také výmysly a manipulácie, že by sa za ne nemuseli hanbiť ani naši "národní hrdinovia" typu Kočner a jemu podobní. To všetko s cieľom znemožniť protistranu, lebo si dovolila niečo neslýchané. Ak sa však diskusia zvrtne do roviny osobných útokov, na hony vzdialených pôvodnej téme, je to prejav krivkajúceho intelektu a absencie akejkoľvek aspoň základnej slušnosti a tolerancie. To má tak ďaleko od skutočnej diskusie ako závan, čo sa kradmo šíri z pokazenej ryby, od ľúbeznej vône lahodiacej zmyslom.
Že z agresívnych útokov na vaše stanovisko ide trochu strach? Áno, ale len dovtedy, kým sa nespýtate, aké protiargumenty vám predloží váš odporca, aby vám vysvetlil, prečo zmýšľa tak, ako zmýšľa. Tam buď narazíte na ignoráciu alebo na ďalšiu spŕšku slov a vyjadrení ako v krčme štvrtej cenovej pred záverečnou, kedy sú všetci tak spití, že netušia čo trepú. Je pravdou, že sa nájdu aj svetlé výnimky diskutujúcich, ktoré vedia, že jedno zo základných pravidiel diskusie predstavuje neuraziť a nezhodiť "protistranu". Títo ľudia sú si vedomí, že ak vytrhnú slová z kontextu a zmanipulujú ich význam tak, aby to partnera v diskusii znemožnilo, dopúšťajú sa hnusného a podlého verbálneho útoku, ktorý vypovedá len o nich samých. Nezíde im to na um, lebo v skutočnosti by to bol iba dôkaz toho, že buď absolútne nevedia čítať s porozumením, alebo si týmto spôsobom liečia svoje komplexy a hľadajú si hromozvod.
Ďalšiu kapitolu diskutujúcich predstavujú ľudia, ktorí sú absolútne neznalí akýchkoľvek gramatických pravidiel. Zväčša sú to tí, ktorí najhlasnejšie vykrikujú, ale ich vyhrážky sú v skutočnosti skôr na smiech, lebo by si evidentne mali zopakovať základnú školu. Vymieňať názory sa dá aj konštruktívne, len to by diskutujúci museli do debát vstupovať bez komplexov, predpojatosti a akejsi povrchnosti, kedy neporozumejú tomu, čo bolo v skutočnosti povedané a pripíšu tomu význam, aký sa im hodí.
Hádky sú komplikované, no napriek tomu ich nechcem celkom zatracovať. Myslím si, že to, čo sa deje v internetovom priestore, predstavuje určitý odraz reality a podobné tendencie môžeme pozorovať aj v bežnej nesprostredkovanej komunikácii. Hovoríme, ale nepočúvame. Slepo si obhajujeme svoje stanovisko. Neštítime sa druhému ublížiť a manipulovať jeho vyjadreniami. Nepriznáme si chybu a neospravedlníme sa. A pritom konštruktívna hádka môže obom stranám priniesť veľa dobrého. Vyčistí sa emóciami nabitá atmosféra a ľudia sa vzájomne obohatia. Síce nie vždy sa dá reálne dospieť ku konsenzu, no aj vtedy sa debata dá uzavrieť v priateľskom a vtipnom duchu. Skrátka sa dohodoneme, že sa nedohodneme a budeme akceptovať to, že druhý má celkom iný názor ako my. Mať vlastný názor je jeho právo a naše tiež, lebo každý z nás má odlišnú životnú skúsenosť, na základe ktorej si utvára svoje chápanie sveta.
