Mala som neopísateľné šťastie. Stretla som muža, ktorý sa pomaly už pokladá za "vyhynutý druh". Sama som neverila, že taký skutočne existuje, kým som nespoznala svojho manžela. Na Facebook zoznamke. Viem, šialené.
Mnohým mužom sa do manželstva nechce a partnerky ich musia prehovárať a tlačiť, aby vôbec pomysleli na to, že sa usadia. Keď sa už aj oženia, nechcú robiť priveľa ústupkov. Naďalej sa venujú kariére a voľnočasovým koníčkom, nechcú sa vzdať svojich kratochvíľ. Manželka sa ocitá možno tak na treťom mieste pomyselného rebríčka dôležitosti. (To isté môže samozrejme platiť aj o ženách, no ja píšem tento blog z pozície ženy). Nič z menovaného absolútne neplatí pre môjho manžela. Pre neho bol náš vzťah vždy priorita číslo jeden, rovnako ako pre mňa. Nikdy som si nevedela predstaviť, že budem niekomu argumentovať, aby si ma vzal. Nie som ten typ ženy. Skrátka mám svoju hrdosť.
Manžel ma "rozmaznával" od začiatku nášho vzťahu. Nemyslím to teraz v tom zmysle, že by mi kupoval drahé dary, alebo ma vodil do reštaurácií určených pre "horných desaťtisíc". "Rozmaznával" ma svojou absolútnou pozornosťou, empatiou, láskavosťou a starostlivosťou. Kedykoľvek som mala nejakú konštruktívnu pripomienku, napríklad k manažovaniu domácnosti, vždy ma vypočul. Neurážal sa ako malý chlapec, že ho kritizujem, nemyslel si, že mu chcem ublížiť. Takto sa žije rozmaznávanej žene - pomyslela som si niekoľkokrát, keď sme mali názorové výmeny. Partner počúva, kladie otázky k veci, povie svoj uhol pohľadu, prídeme na kompromis a slová nasledujú činy. Žiadne výčitky, manipulácie, obviňovanie, žiadne "už sa to viac nestane" a opakované neúspešné pokusy dodržať slovo.
Kedysi som sa obávala, že ak sa niekedy vydám, skončím v manželstve, kde bude vládnuť citový chlad potlačených emócií, lebo partner sa mi bude báť povedať otvorene, čo ho trápi. Mala som strach, že bude príliš ješitný a vzťahovačný na to, aby som s ním mohla hovoriť aj o "nepríjemných" témach typu vzťahové peripetie, financie a pod. Radšej, ako by problémy riešil alebo sa so mnou konštruktívne pohádal, bude sa tváriť, že nejestvujú, a zaryto mlčať, ak sa pokúsim osloviť dusnú atmosféru medzi nami. Prípadne zmanipuluje situáciu tak, aby to vyzeralo, že všetko bola len moja chyba a on na tom nenesie žiadny podiel viny. Obávala som sa, že si na mňa časom zvykne, prestane si ma vážiť a miesto toho, aby venoval pozornosť "tu a teraz" bude radšej scrollovať fejsbúkmi a spol., tráviť čas videohrami či s kamarátmi mimo domu.
Pri mojom manželovi som s úľavou zistila, že nič z tohto sa medzi nami nedeje. Keď si vymieňame názory, vždy v racionálnej rovine. Nikdy nejdeme spať nahnevaní. Radi a často spolu trávime voľný čas, no zároveň má každý z nás svoje vlastné záujmy. Keď sa rozprávame, mobil vždy ide bokom. Staráme sa jeden o druhého v maximálnej možnej miere. Keď som sa nedávno zranila pri jazde na bicykli, manžel preukázal obetavosť a starostlivosť, o ktorej som ani nesnívala, že by sa mi mohla v tejto situácii dostať. Len skončil v práci, už mi utekal kúpiť do lekárne lieky. Zrušil svoj pôvodne naplánovaný program, lebo videl, že mi je zle. Podopieral ma, keď som mala také bolesti, že som nebola schopná sama dôjsť ani na WC. Dával mi na narazenú končatinu obklady, opakovane sa ma pýtal, čo potrebujem a čo mi môže priniesť. Nakúpil, upratal aj navaril. Nepovedala som ani pol slova a o to viac ma dojala jeho iniciatívnosť.
Tak toto znamená "v dobrom aj zlom" - povedala som si - manžel sa odovzdane stará o manželku a "rozmaznáva" ju svojou pozornosťou a starostlivosťou a potom sa roly vymenia. Áno, tak s tým sa dokážem stotožniť, tento model sa mi páči. Verím len, že rovnako dobre, ako sme spolu v manželstve začali, budeme aj pokračovať. Viem, že to nebude ľahké, no cítim, že obaja pre to urobíme maximum, čo bude v našich silách.
