Nie je to tak dávno, čo sa prevalilo, že šialené výzvy zo sociálnych sietí zadusili nejeden mladý život. Akoby to však nestačilo a nepredstavovalo dosť desivé varovanie, že niektorí ich participanti plynule prešli z plného zdravia a od bezstarostnej zábavy na jednotku intenzívnej starostlivosti a následne museli byť v štádiu mozgovej smrti odpojení od prístrojov. Zvrátené výzvy slobodne pribúdajú naďalej, aj keď už vieme, aké veľké nebezpečenstvo predstavujú a že mladým sa ich napĺňanie javí mimoriadne príťažlivé. Nemajú totiž životné skúsenosti a nadovšetko je pre nich dôležité baviť sa a začleniť do kolektívu. Absolútne si neuvedomujú, akému riziku sa vystavujú, a ak by sa im, nedajbože, niečo stalo, ani to, aká mučivá trauma by to bola pre ich príbuzných. Pritom by stačilo, keby sa prevencia týchto javov stala jednou z priorít, vďaka čomu by už podobným ohavným skúsenostiam nemuseli čeliť ďalší nešťastníci.
Je zrejmé, že sa musia nájsť prostriedky, materiálne aj nemateriálne, na eliminovanie nebezpečného obsahu v kyberpriestore. Politickým autoritám, médiám aj odborníkom sa dokonale podarilo verejnosti naočkovať strach (často aj neprimeraný) pred COVIDom-19. Ak teda v tomto ohľade našli spôsob, ako prinútiť ľudí dávať si pozor, prečo sa o to doteraz nepokúsili v súvislosti so život ohrozujúcimi výzvami?
Televízia nedávno priniesla strašidelnú reportáž o fenoméne tzv. trainsurfingu. "Dobrodružstvo" spočíva v tom, že mladý človek naskočí na vlak, chytí sa a v závratnej rýchlosti počas jazdy na rozbehnutom vlaku si celý priebeh "akcie" natáča na mobil. Následne sa svojím "heroickým výkonom" upaľuje pochváliť na sociálne siete, kde video zavesí. Samozrejme, ak v honbe za adrenalínom a obdivom v očiach rovesníkov neskončí na áre s amputovanou končatinou, prípadne v umelom spánku s tými najhoršími prognózami ohľadne jeho budúcej existencie. Keď redaktorka oslovila jedného z aktérov trainsurfingu a konfrontovala ho so skutočnosťou, že jeho aktivita ho môže zabiť, len lakonicky pokrčil plecami a tvrdil, že si je vedomý rizika.
Od našich detí nemôžeme očakávať, že si budú uvedomovať následky svojich činov. Je preto na nás, skúsenejších náprotivkoch, aby sme sa ich pokúsili ochrániť aj pred nimi samými. Verím, že ak ich budeme od útleho detstva primerane zamestnávať produktívnymi alebo aspoň neškodnými aktivitami, dokážeme ich vychovať k tráveniu voľného času bezpečným a konštruktívnym spôsobom. Ak napríklad dieťa bude navštevovať popri škole nejaký záujmový krúžok, ostane mu len minimálny priestor na vymýšľanie z nudy. Keď s ním budeme tráviť čas a zaujímať sa oň, niektoré potenciálne problémové aktivity môžeme zaraziť ešte v zárodku. Neznamená to stať sa direktívnym rodičom-stíhačom, ale skôr vytvoriť prostredie, kde sa spája láska, záujem a jasné hranice. To pre dieťa predstavuje bezpečný prístav, z ktorého nemusí utekať do sveta chimér sociálnych médií. Áno, môže byť zložité nájsť si cestu k mladým dospelým. Neznamená to však, že sa o to netreba opakovane pokúšať.
Algoritmy dnes dokážu vyhodnotiť, aké reklamy sa budú zobrazovať bez toho, aby sme predtým stránku s podobným obsahom vôbec navštívili. Prečo teda tá istá inteligencia, ktorá nás dokáže zmanipulovať kúpiť si niečo, čo v skutočnosti vôbec nepotrebujeme, nemôže raz slúžiť produktívnemu cieľu, a teda automaticky detegovať a vymazať nebezpečné výzvy, ihneď ako ich niekto vypustí do kyberpriestoru? Ak tieto výzvy nestopneme teraz, budú sa len množiť a naberať na rizikovosti. Naozaj to chceme riskovať a zase raz hasiť požiar miesto včasnej prevencie? Mladé životy, ktoré vyhasli predčasne, to už síce nevráti, no minimálne zabránime ďalším zbytočným úmrtiam, a to je už dosť.
