Som už dospelá, no tie krásne spomienky na trávenie vianočných sviatkov z detstva si stále z láskou opatrujem. Predstavujem si ich ako nežné krehké kvety, ktoré si zaslúžia tú najlepšiu starostlivosť a svojou krásou prirodzene pútajú našu pozornosť. Moje vnútro zaplavuje opojný pocit vďaky za to, že som sa narodila do kompletnej rodiny, kde nechýbala láska, spolupatričnosť a vzájomná starostlivosť, aj keď sme si prešli veľmi náročnými obdobiami a nevládla medzi nami vždy bezkonfliktná atmosféra. Na Vianoce sme sa aj so sestrou vždy tešili, no nebolo to kvôli darčekom, ani kvôli predstave splnených želaní gastronomického charakteru. Naša mama robila aj nemožné, len aby bol stôl plný našich obľúbených dobrôt a aby všetko bolo tip top. Ja som však aj tak vždy mala najradšej ten príjemne hrejivý pocit, keď sme sa zhromaždili okolo vianočného stromčeka, spievali koledy, objímali sa a vinšovali si ku sviatkom.
Vianoce mám v mysli úzko spojené s mojím strýkom. Každý rok meral dlhú cestu, aby najkrajšie sviatky v roku strávil s nami. Vždy som bývala unesená jeho neuveriteľnou energiou, elánom a smädom po nových zážitkoch získaných poznávaním exotických krajín a jazykov. O to viac bolestivé a smutné bolo, keď jeho vnútorné svetlo začalo postupne vyhasínať v dôsledku závažnej choroby, strácal sa nám pred očami, až postupne mu podlomené zdravie nedovolilo s nami byť a nakoniec sa pobral tam, odkiaľ už niet návratu. Urobila by som aj nemožné, len aby som ho opäť videla sedieť za štedrovečerným stolom na jeho obvyklom mieste, smiať sa zvučným smiechom plným optimizmu a rozprávať pútavé cestovateľské zážitky. Na jeho príchod sa tešila celá rodina, a preto vidieť "jeho" stoličku pri stole prázdnu sa intenzitou subjektívne pociťovanej bolesti blíži bodnutiu ostrej dýky. Pripomína to jednu z najdesivejších životných právd, že náš čas je zrátaný a človek nikdy nevie, kedy udrie jeho posledná hodina, prípadne ako rýchlo sa poberie na onen svet.
Keď človek zomrie, prestane existovať vo sfére zmyslového vnímania, aj keď v spomienkach príbuzných žije naďalej a jeho gény tvoria súčasť ich genetickej výbavy. S mojím strýkom je to podobné. Nemôžeme ho vidieť, no jeho prítomnosť cítime naďalej a jeho fotografia je vystavená na dôstojnom mieste, kde ju každý vidí. Radi si oživujeme milé spomienky, ktoré sa nám s ním spájajú. Aj preto si myslím, že je dôležité mať s príbuznými korektné vzťahy, a dávať im pocítiť, že nám na nich skutočne záleží, aby nás spomínanie na nich napĺňalo radosťou, z ktorej budeme vedieť dlhodobo čerpať v ťažkých časoch. Vzťahy nie sú jednoduché a nikdy nebudú. Nikto nám na ne nedá návod, a tak sa môže stať, že ani pri najväčšom úsilí s niektorými ľuďmi nedokážeme komunikovať, prípadne s nimi na pravidelnej báze prichádzame do konfliktu, lebo skrátka fungujú na úplne iných vlnových dĺžkach ako my. Vždy je však dôležité aspoň sa pokúsiť urobiť ústretový krok. Aj keď druhá strana našu snahu odmietne, môže nás potešiť vedomie, že sme aspoň dokázali potlačiť svoje ego a ukázali iniciatívu smerujúcu ku konštruktívnemu riešeniu.
Aj keď to nie je vždy ľahké, tým najkonštruktívnejším riešením zväčša býva pokúsiť sa zbaviť hnevu voči ľuďom, ktorí nám ublížili, či už vedome alebo nevedome. Ak prechovávame voči niekomu hnev, škodíme tým predovšetkým sebe samým. Hnev v duši privoláva ďalší hnev, a tak sme zacyklení v negatívnych emóciách, ktoré nás ťahajú stále len dole. Osobne sa mi v tejto súvislosti osvedčilo pokúsiť sa pozrieť na problém z perspektívy človeka, s ktorým máme spor, a nebáť sa priznať si svoj podiel viny. Byť úprimná k sebe samej, nehrať sa na niečo, čím nie som, nešetriť vyznaniami lásky ľuďom, na ktorých mi záleží, dbať na zdravý životný štýl s dostatkom pohybu aj plnohodnotného spánku. To je cesta, ako sa vymaniť z kolotoča negativity. Vďaka tomu, že sa mi to podarilo, našla som si tento rok pod stromčekom ten najkrajší dar - milujúcu súdržnú rodinu, ktorá mi dáva pocítiť, že som jej dôležitou súčasťou, a zvláštny hrejivý pokoj v duši, že konám v súlade s tým, čo si myslím a cítim, že je správne a neživím voči nikomu zhubné pocity hnevu.
